Moje stretnutie so Severusom Snapeom- FICTION
FICTION - MY MEETING WITH SEVERUS SNAPE
V Londýne som trávila už tretí deň keď mi prišiel dopis,označený Londýnskou poštovouznámkou a pečaťou priamo do hotela kde som bývala. Prázdniny v Londýne som trávila naozaj nevšedne, nakupovaním či skôr prehliadaním si niektorých obchodných domov slávnych značiek, sledovaním pamiatok v meste, veľkého "Big Eye", Londýnskych hodín menom Big Ben, taktiež aj budovu parlamentu či sídlo kráľovnej. Londýn bol veľkolepý, červené dvojpodlažné autobusy vo mne vzbudzovali úsmev, keď ma napadlo že pod tie naše nízke mosty by sa rozhodne nevošli.
Otvorila som obálku s odpoveďou na otázku ktorú som položila ešte pred necelým mesiacom. Dva mesiace hľadania v knihách, po internete a vybudovávaní kontaktov s ľuďmi stáli za námahu. Napísal áno.
Niekoľkokrát som si položila otázku o tom či je možné stretnúť čarodejníka aj v našom svete, stretnúť sa s ním, položiť mu otázku o tom aký je ich svet, či je naozaj tak iný ako ten náš. Po mnohých prechodených antikvariátoch u nás v meste, podivných obchodoch s ešte podivnejšími kvázi čarodejníckymi predmetmi v ktorých silu som ani ja sama neverila som konečne mala šťastie. Jeden z knihovníkov ma nevysmial a nepomyslel si o mne že som hlúpa či vadná. "Mnohí ľudia tomu neveria že? Sme príliš jednoduchí aby sme to pochopili, netráp sa tým"povedal. "Spolupracujeme s čarodejníkmi, skôr z obchodníkmi z Londýna" prikývne na moju otázku či nejakého čarodejníka naozaj pozná. "Toho nepoznám, ale hovorili mi o ňom priekupníci na hraniciach s Poľskom" pokračuje starý muž, keď sa spýtam či je možné aby Severus Snape naozaj existoval. Pootvorím oči a zízam na neho ako na zjavenie. Po pol hodine presviedčania dotyčného pána o tom, že so Snapeom potrebujem nutne a bezpodmienečne hovoriť mi boli odpoveďou slová ktoré ma potešili. "Skúsim sa na neho spýtať, mali by ho poznať podľa všetkého s ním obchodujú. Myslím že rozprávali niečo o tom, že od neho kupujú nejaké masti či elixíry už neviem" odpovedal muž. Po dohode s ním že mi na Snapea nejaký kontakt zoženie vybehnem a tvárim sa spokojne.
Po dvoch týždňoch som muža v obchode vyhľadala nedúfajúc že by niečo zistil. "Máš šťastie dievča, mal sme tu návštevu z Londýna, pána ktorý toho tvojho Snapea pozná, tu by mal bývať" muž mi podá malý papierik a zapáli si cigaretu. Natešene poďakujem a behom sa rútim domov.
"Asi to ani nebude jeho adresa.." neveriacky krútim hlavou sledujúc na papieriku jednu z Londýnskych ulíc. "Za skúšku nič nedám, ktokoľvek tam býva.." poviem si a začnem písať.
O 4 dni sa v mojej schránke objavila podivne staro vyzerajúca obálka, ktorá bola pre smiech mojej mame len čo ju zo schránky vybrala spolu s krásne bielymi obálkami od rôznych firiem. S napätím obálku otvorím, premýšľajúc o hlúpostiach ktoré som v liste napísala.
Rád by som Vám prostredníctvom tohto listu odpovedal na Vašu otázku:
Áno existujem, neviem ako ste sa o mne dozvedeli a taktiež neviem ako viete o našom svete no rád by som sa Vás tieto otázky spýtal preto mi prosím na toto napíšte strohú odpoveď.
K vašej druhej otázke, so žiadným muklom som sa nikdy nestretol. Nevidel som žiadneho ktorý by medzi nimi žil a vedel o našej existencii. Som ochotný pristúpiť na váš návrh aby som našiel odpovede na to, ako o našej existencii viete.
Miesto: Vallney st. 27, Londýn
Dňa: 18.7. 2010, 20:00
Dúfam že sa vaša budúca korešpodencia obmedzí iba jednu stranu bežného papiera.
S.S.
Dočítam dopis a takmer od šoku a prekvapenia stratím vedomie. "Bože môj on na to pristál.." spomínam si na ten zvláštny deň už stojac v Londýnskom hoteli a užívajúc si prázdniny v Londýne s mojou ryšavovlasou kamarátkou Andreou ktorú som sem dotiahla na výlet a aj pre to že som sa bála ísť sama. Otvorím obálku ktorá mi prišla, po tom čo som napísala že som v Londýne.
Som rád že sa nachádzate v Londýne, dohovorené miesto aj čas stále platia.
S.S
Prečítam dopis a podám ho Adi. "No fajn, ani si neverila" usmeje sa na mňa. Usmejem sa na ňu a pozriem na kalendár. "18.7. 2010" šepnem. "Je desať ráno, takže mám ešte desať hodín" dodám a rozhliadnem sa po nejakom vkusnom odeve, premýšľajúc že oprášim svoju angličtinu.
O ôsmej hodine večer stojím na ulici Vallney st. 27 v trochu tmavšej štvrti Londýna a necítim sa práve bezpečne. "Kde je ?" pomyslím si, keď ručičky na mojích hodinách ukazujú už päť minút po ôsmej. "Je mi zima" zamrmlem a prehodím si cez holé plecia sveter. "Vziať šaty asi nebol najlepší nápad"pomyslím si. Čas sa posunie o ďalších 10 minút a hodiny tak ukazujú štvrť na deväť. "Jasné že nepríde niekto si len zo mňa robí srandu, čo som si myslela" zahučím a rezko sa otočím keď narazím do mäkkého predmetu. "Prepáčte.." zamrmlem keď mi spadne kabelka na zem po náraze do nejakej postavy a pri jej dvíhaní sa dívam na čierne mokasíny veľkosti minimálne 43. "Vzdávate to akosi rýchlo.." hľadí na mňa mužská tvár lemovaná čiernymi vlasmi osvetlená pouličnou lampou. Prižmúrim oči a odstúpim aby som nebola oslepená svetlom z lampy. Vidím pred sebou stáť o hlavu vyššieho muža s čiernymi vlasmi dopadajúcimi mu takmer na plecia okolo krku. Na sebe má čierny oblek očividne muklovský , pod ním čiernu košelu a čiernu kravatu. Vyzerá nadmieru elegantne. Preglgnem. "Je to Snape.." pomyslím si hoci v tom obleku vyzerá skôr ako nejaký podnikateľ ako čarodejník. Nemo na neho civím a pri pohľade na jeho tvár ktorú som videla z obrázkov nie som súca slova. "Vy viete aj hovoriť alebo iba písať?" Snape na mňa prekvapene hľadí a svoje ruky udržuje vo vreckách. "N-nie..vlastne áno, áno viem hovoriť" začnem neuveriteľne rýchlo prikyvovať a okamžite zabudnem všetko, čo z angličtiny viem. Na môj vkus je akýsi mohutnejší. Vždy som si myslela že je chudý, no on vyzeral dobre, aspoň na 80 kilového robustného muža.
Len čo sa ospravedlním za svoju angličtinu a chcem pokračovať skočí mi do reči. "Vaša angličtina sa počúva dobre, hoci veľa ste toho ešte nepovedali" prezrie si ma od nôh až k hlave. "A tu by ste takto nemali chodiť oblečená, najmä nie v noci" povie mi. "Tunajší muklovia sa nevedia správať, iste chápete čo myslím" pokračuje si sebavedomo. "Áno rozumiem" zložím si sveter z pliec a dám si ho na seba. "Poďte, pôjdeme na neutrálnu pôdu" pozrie na mňa. Letmo prikývnem a už aj ho nasledujem. "Vyzeráte akosi inak" prezriem si opäť ten jeho oblek. "Myslíte si, že by som sa s vami stretol ako čarodejník? "pozrie na mňa pri chôdzi. "Asi by ma okolití ľudia považovali za blázna ak by videli čo nosím obvykle" vysvetlí mi. "Ale aj toto vyzerá dobre" snažím sa svoju hlúpu poznámku nejako zahovoriť. "Aspoň nemrznem ako vy"odpovie mi a zavedie ma do ponulého Londýnskeho pubu. "Tu budeme ?"spýtam sa. "Áno toto je miesto kde často stretnete čarodejníkov prezlečených za muklov...a iných muklov" sadne si za jeden zo stolov. Nasledujem ho a sadnem si oproti. Len čo sa k nám prirúti servírka objednám si horúci mätový čaj. Sledujem čo si objedná on. Vysloví akési anglické slovo hovorovo znejúce ako "Solnvej" a keďže neviem čo to je, čakám čo mu prinesú. Zapozerám sa na neho, priamo na jeho očí. Neverila som, že existuje človek s čiernymi očami, aj o tých jeho som si myslela že sú hnedé. Nuž neboli, boli čierne ako smola, ako keby si ich sám tak začaroval. "Nečakali ste že ma niekedy uvidíte však? Tak povedzte čakali?" Snape jemne dvihne obočie. "Pravdupovediac nie, ja... ja som mala pochybnosti aj o tom či vlastne existujete.."odpoviem mu úprimne. "A je mi čudné aj to že ste boli ochotní stretnúť sa so mnou.." dodám. " Ešte som nedostal dopis od muklovskej ženy z..odkiaľ to ste ?" spýta sa ma. "Zo Slovenska" odpoviem. "Zo Slovenska" zopakuje po mne a prikývne. "Na Slovensku máte vynikajúcích majstrov v príprave jedov" pokračuje. "Ste tu na prázdninách?"spýta sa. "Áno" prikývnem. "Spýtam sa to, pre čo som prišiel. Odkiaľ viete o našom svete ?"spýtavo hľadí. " Viete, ja veľa čítam, mágia a okultizmus ma vždy zaujímali tak som si prečítala aj pár kníh. Viem že čarodejníci existovali od nepamäti a bolo mi to čudné, že keď sa začalo 20. storočie jednoducho sa po nich zľahla zem"vysvetlím. " Ste naozaj vnímavá, od roku 1902 sme vnímaní ako fikcia" odpovie mi Snape a akosi pobavene si podvihne jeden z kútikov pier. " Môže za to moc vo vašom svete že ste nás utlačili , zavrhli a zabudli na nás, takto je to ale iste lepšie. To ale neznamená, že tak ako sa vyvíjal váš svet že sa nevyvinul aj ten náš" prikývne. "Možno áno, nie každý to vie pochopiť" odpoviem. "Mnoho ľudí sa nás bojí, sme pre nich jednoducho..podivní" Snape jemne dvihne obočie. " Prekvapili ste ma tým štúdium histórie nášho sveta, vaše knihy však o tomto na moje prekvapenie píšu celkom pravdivo" dodá. Pousmejem sa a beriem to ako kompliment."Určite ste o nás počuli mnoho vecí" pokračuje. "Áno počula, aj dobré aj zlé" prikývnem. "Určite nie všetko je pravda.." Snape opäť akosi pobavene podvihne kútik a hypnoticky na mňa hľadí. Cítim na sebe silu jeho pohľadu. Je neuveriteľne silný, dominantný. Skloním hlavu keď sa mu nevládzem dívať do očí. Servírka mi prinesie čaj a jemu akýsi nápoj v dlhom pohári s čiernymi olivami vo vnútri ktorý však nevyzerá ako alkoholický. "Je to pravda že učíte , že ste učiteľ?"spýtam sa a odpijem si. "Áno, ale nie je to práve to čo som chcel robiť"odpovie mi. "Ja keby som mohla, tiež by som chodila do takej školy" pozriem na neho. "Na to ste už stará namyslíte ? Koľko máte rokov?"prehliadne si ma. "Dvadsať"odpoviem. "Dvadsať" opäť po mne zopakuje. "V našom svete ste už tri roky dospelou ženou, sotva by ste sa mohli teraz učiť "pokrúti hlavou."Ja viem ale bolo by to zaujímavé"odpoviem. "Ako ste zistili moju adresu?"spýta sa ma. "Dal mi ju jeden človek ktorý ma obchod s takými podivnými čarodejníckymi..."neodpoviem keďže si isté anglické slovo neviem vybaviť. " Kľudne povedzte predmetmi" doplní ma. "Vraj obchoduje s čarodejníkmi z Londýna ktorí vás poznali , a oni mu dali vašu adresu keď som ho popýtala. Dúfam, že sa pre to nehneváte"pozriem na neho očkom. Tvári sa mimoriadne pokojne. "Nie, nemal som tú česť rozprávať sa s muklovskou ženou..."hypnoticky mi pohľadom zamieri na krk. "...ktorá nás pozná..." opäť mi pozrie do očí. Podivne na neho hľadím kam sa to díval a prečo. "Ste pre mňa rovnakou hádankou ako ja pre vás.."šepne a odpije zo svojho nápoja. "Prečo sa tak pozeráte Severus?"odvážim sa a oslovím ho krstným menom. "Vidím na vás mnoho rozdielov oproti naším čarodejniciam"odpovie mi stroho. "Aké rozdiely?"neviem čo si mám o tom myslieť. "Ste jednoduchá. Máte jednoduché zmýšľanie, jednoduché správanie, hovoríte úprimne a bez lží, bez pretvárky, máte taktiež jednoduchý výzor"vysvetlí. "Aký je jednoduchý výzor?"spýtam sa. " Jednoduchý, medzi ľuďmi by som pri pohľade na vás okamžite zistil ,že nie ste čarodejnica"odpovie mi a trochu smutne skloním hlavu. "V jednoduchosti je krása nebuďte pre to smutná, niekedy je lepšie rozprávať sa s ľuďmi ako ste vy, ktorí nepoznajú naše problémy" dodá. Znovu pozrie na môj krk. "Viete čo nosíte ?"spýta sa pri pohľade na môj náhrdelník s päťcípou hviezdou. Keďže mu neviem odpovedať iba nesúhlasne pokrútim hlavou. "Päťcípa hviezda ako symbol ochrany a sily"povie mi. " Vy mi ale neprídete ako žena ktorá by toto potrebovala nosiť, vyžaruje z vás nesmierna sila, nepotrebujete ho" pokrúti hlavou. Pri jeho slovách sčerveniem a chvíľku sa hanbím ako dievčatko."Ďakujem" usmejem sa. Snape sa na mňa opäť hypnoticky díva. "Ako je možné že ma nájdete vy z takej diaľky a nenájdu ma ľudia odtiaľto ktorí ma hľadajú?"pozrie na mňa. "Neviem asi nehľadajú dobre"odpoviem. "To je tá vaša jednoduchosť, idete na to prosto, žiadne zbytočné problémy a opletačky"prikývne na mňa. "Myslím že mnohí čarodejníci by si vás radi nechali doma" dodá. "Doma? Ako čo?"pozriem na neho čudesne či o mne snáď hovorí ako o nejakom domácom zvierati. "Ako partnerku, manželku..kto vie" mykne plecom. Potrebujeme jednoduchých ľudí aby pochopili náš zložitý život" dodá šeptom."Mám rád jednoduchých ľudí, nemajú množstvo zbytočných otázok"dodá a neopúšťa ho jeho uhrančivý, skoro až desivý pohľad. Dívajúc sa na neho neviem na čo mám myslieť. Skôr na to, či mi číta myšlienky a pri jeho uprenom pohľade by som povedala že áno, alebo na to či má iný dôvod prečo sa tak díva. Či pre neho ako nečarodejnica nie som obrovskou neznámou ktorá ho zaujíma.
"Máte pravdu, čítam vám myšlienky a ste pre mňa neznámou záležitosťou"prikývne a je mi jasné že mi tie myšlienky čítal. " Zaujímajú vás muklovia?"spýtam sa. "Nie tak do slova.."odpovie mi nonšalantne. "Snáď len isté povahy, zaujímate ma tak ako aj ja vás, to je zrejmé.."pokračuje a v jeho pohľade vidím že ma študuje ako nejakú knihu. "Zdržíte sa v Londýne?"spýta sa ma. "No ani nie, za dva dni odchádzam domov. Dva dni.."zamyslí sa a nespúšťa zo mňa oči. "To je krátky čas na to aby ste spoznali náš svet. Pre to ste tu prišli však? Spoznať náš svet, a možno mňa.."dodá. "Áno , no aspoň tak zbežne by som chcela"poškrabem sa nervózne po vlasoch aj keď ma hlava vôbec nesvrbí."Upokojte sa, žiadnu paniku.."Snape pokrúti hlavou. "Keď vy sa na mňa tak dívate.."zamumlem. " Môj pohľad je nepríjemný?"spýta sa ma. Siahne si do vrecka a vyberie anglické mince. Hľadím na jeho ruku s peniazmi. "Je nepríjemný?"spýta sa znovu. "Je taký..neviem je taký prenikavý až ma znervózňuje.." odpoviem a hľadím ako si na ruke nechal iba jednu mincu. "Nemusíte sa báť ani byť nervózna nehodlám vám tu ublížiť"ubezpečí ma. "Aj keď vás obdivujem, stretnúť sa večer s mužom ako ja na Londýnskej ulici sama , to chce odvahu"pokračuje. Ruku v ktorej držal mincu zovrel v päsť. Rovnakou rukou si siahol na kravatu a nedbalo si ju upravil, vystrel pri tom všetky prsty a v ruke v tej chvíli už žiadnu mincu nemal. Preglgnem keď si to všimnem. "Ja viem, vyzeráte normálne v tom obleku, myslím nenásilne" odpoviem mu. "To som rád"šepne a dopije svoj pohár. "Vy vyzeráte veľmi krehko, preto by ste si mali dať pozor až sa odtiaľto budete vracať tam kde teraz bývate"odpovie mi. Vyberie z vrecka papierový peniaz, pohľad presunie na barmana a peniaz mu v ruke zmizne. Nestačím sa na to dívať. "To ste ...to ste zaplatili?"pozerám šokovane ako barman peniaz ukladá do kasy. "Povedzme že áno, u vás sa za služby v meste neplatí?"spýta sa ma. "Platí"dopijem a postavím sa. "Ale nie takýmto štýlom, ale toto je dobré" usmejem sa. "Ďakujem za čaj"šepnem keď mi došlo že zaplatil aj za mňa. Podvihne na mňa kútik pier a vykročí von. "Takže, keď vám ešte napíše ďaľšia šialená muklovská žena tak sa s ňou stretnete?"spýtam sa uvoľnene. "Myslím že to nebude treba, jedna úplne stačí"pozrie na mňa."To čo ma zaujíma obvykle neopúšťam len tak chápete.."vykročí tmavou ulicou. "Áno"prikývnem aj keď mu vôbec nerozumiem. Príde mi to naozaj čudné keď kráča cestou až k môjmu hotelu."Ako viete kde bývam?"spýtam sa ho, keď vidím že je aspoň taký gavalier že ma nenechá ísť nočnou Londýnskou ulicou samú. "Napísali ste to v liste ktorý som vám tu posielal, myslím že vám mal dôjsť dnes" odpovie mi."Ach no iste.."chytím sa trápne za hlavu že už opäť rozprávam hlúposti. Do pár minút sa zastavíme pred vstupom do hotela. "Príjemne strávený večer" prikývne na mňa. "Myslíte že sa ešte niekedy môžeme stretnúť alebo vidieť sa ?"spýtam sa hanblivo. " Ja vás iste uvidím..."podvihne na mňa kútik. "Prajem vám dobrú noc..."otočí sa a vykročí smerom od hotela. Nechápavo za ním hľadím."Ako ma uvidí keď pôjdem domov ? No ale stálo to za to" s úsmevom vbehnem do výťahu. "Bol to príjemný večer ako povedal" sledujúc vzostup výťahu po poschodiach vložím ruky do vrecák na mojom svetríku. V ľavom vrecku ucítim čosi kovové. Vyberiem to. "To je jeho minca.."zašepkám šokovane. "Kedy mi ju tam dal?"pomyslím si keď si spomeniem ako mu jediná minca ktorú držal z ruky zmizla. "Ja vás iste uvidím..." zopakuje sa mi v hlave jeho hlas pri pohľade na to, čo držím. Chvíľu mám pocit že mi ten muž ovláda myseľ a vkladá do nej myšlienky aj keď sa pri mne už nenachádza, ako keby ma tým že u mňa nechal svoj predmet mohol vidieť či dokonca cítiť, vidieť moje myšlienky. "Kým mám toto mal by si ma vidieť?" premýšľam pri pohľade na mincu či som toto jeho gesto pochopila správne."Neviem ako je to možné...ale táto predstava ma viac ako len teší.."usmejem sa a s mincou v ruke vykročím do našej spoločnej izby aby som Andrei povedala každý detail.