13. - 14. kapitola
13. kapitola - Zistenie
Odbila dvadsiatadruhá hodina keď sa Snape zahalený v čiernom plášti a kapucou na hlave blížil k starému domu z ktorého von prenikalo iba slabé svetlo. Poobzeral si okolie. Nikde nikoho nenašiel. Dokonca ani žiadne svetlá neosvetľovali okolie domu ani vstup do neho. Na prvý pohľad vyzeral staro, neobývane, opustene. Búrka ktorá vonku zúrila doprevádzaná bleskami a hromom vytvárala strašidelnú atmosféru. Snape prikročil k domu a zaklopal na staré dubové dvere bez mena. Po chvíli sa dvere s vŕzgotom otvorili a stál v nich sivý škriatok v ošumelom oblečení. Snape na neho pozrel nadriadeným pohľadom a škriatok ho pustil dnu do domu. Nebolo žiadným prekvapením že domáci škriatkovia slúžili v domoch ktoré patrili smrťožrútom. V starých, navonok neobývaných domoch, ku ktorým sa len málokto priblížil. To bolo to najlepšie útočisko pre smrťožrútov. Snape kráčal temnou chodbou bez svetiel s dverami po oboch stranách. Tapety zo stien boli na niektorých miestach roztrhané. Len čo prešiel okolo jedných z nespočetného množstva dverí, počul za nimi ženský plač. Otvoril ich a naskytol sa mu pohľad na uplakanú ženu schúlenú v starom kresle ktorá sa celá triasla. Veľkými modrými vystrašenými očami hľadela na Snapea. Ten sa pri pohľade na ňu iba nepatrne zamračil, zatvoril dvere a pokračoval v prechode chodbou. Na jej konci vstúpil do dverí a ocitol sa v obrovskej a nadmieru luxusne zariadenej miestnosti. „Severus“ otočil sa na neho Igor Karkarov. „ Čo ťa sem privádza?“ spýtal sa. „ Potrebujem si niečo overiť...“ odpovedal Snape a zložil si kapucu z hlavy. Miestnosť bola veľká, s krbom, s kreslami a gaučom na ktorom sedeli dve mladé ženy pritúlené k sebe s obrovskými obavami v očiach. „Čo to má znamenať?“ Snape pozrel na ženy a následne na to na Karkarova. „ Nepovedal som ti náhodou aby si si ich nevodil sem?“ spýtal sa s vražedným výrazom. „ Sú len dve, nič sa nestane, nemaj obavy“ odbil ho Karkarov. Snape si v tej chvíli spomenul na tretiu ženu v izbe. Opäť sa na nich zahľadel a bolo mu úplne jasné že ide o muklovské ženy, žiadne čarodejnice. Iba ticho sedeli a čakali na to čo sa bude diať. „ Čo si potrebuješ overiť?“ spýtal sa Karkarov. Snape neodpovedal a porozhliadol sa po miestnosti. Na stenách bolo množstvo fotografii a portretov smrťožrútov. Niektorých poznal, iných tých starších alebo tých čo už zomreli nie. „Ako je to s Ním?“ spýtal sa hľadiac na jednotlivé fotografie. „ Nevieme, myslím že sa ešte nevrátil“ odpovie Karkarov. Snape sa zastaví. „ Nie si dobrý klamár Igor....“ hodí po Karkarovi odmeraný pohľad. „ Čo tvoje znamenie? Je viditeľné?“ spýtavo dvihne obočie. Karkarov sa zahľadí na zem a okamžite pochopí že Snape vie že je Temný pán nazad medzi živými. „ Je viditeľné, ale nepáli ma, nevolá nás k sebe“ odpovie Karkarov a snaží sa obraňovať svoj názor. „ Mňa ale páli...kto vie prečo...“ odpovie potichu Snape a opäť sa zahľadí na fotografie na stene. Obe ženy na neho hľadia s obrovským strachom. Len čo do miestnosti vstúpil obe dve pochopili že Snape bude zrejme ten kto to má celé na svedomí, obrovská autorita ktorej sú ostatní podriadení. Do oka mu padne jedna, očividne veľmi stará fotografia. Sú na nej štyria muži. Svoj zrak zaostrí na hnedovlasého muža s dlhou bradou ktorý sa nápadne podobá na riaditeľa McSorellyho. „Kto to je?“ otočí sa na Karkarova a prstom ukáže na muža. „ Kaspar McSorelly, čudujem sa že ho nepoznáš“ odpovie Igor a nechápavo na neho hľadí. „ Čo robí na fotke so smrťožrútmi?“rovnako nechápavo na neho hľadí aj Snape. „ McSorelly bol smrťožrút“ odpovie Karkarov. V tej chvíli na neho Snape hľadí neuveriteľne prekvapene a chvíľu nevie čo ma na to povedať. „ Bol?“ spýtavo dvihne obočie. „ Áno „prikývne Igor. „ Asi pred dvadsiatimi rokmi zradil Temného pána, odmietol poslušnosť a prestal mu slúžiť. Odvtedy sa už len skrýval a čakal na našu pomstu za to čo urobil“vysvetlí. Snapeovi okamžite dôjde prečo sa McSorelly smrťožrútov a Voldemorta tak veľmi bojí. Díva sa na fotku a má pocit ako keby hľadel sám na seba. Ako asi bude žiť keď nebude smroťožrútom? Bude sa musieť skrývať a báť celý život rovnako tak ako McSorelly? Táto otázka sa mu v tej chvíli v hlave zopakovala hneď niekoľkokrát. Zároveň však usúdil že on sám je mocnejší a šikovnejší ako McSorelly a možno sa nebude musieť obávať o nič. Zároveň ho však prepadla úzkosť keď si pomyslel na Alicu v Londýne. „Možno ju McSorelly poslal práve tam aby som ju nemohol chrániť. Možno sa chcel zavďačiť Voldemortovi aby ho nechal na pokoji“ začal premýšľať. Rázom však svoje myšlienky zahnal pretože sa nenachádzal vo vhodnej spoločnosti na to aby o niečom takom mohol premýšľať. Pozrel na Karkarova ktorý pohladil jednu zo žien po vlasoch a túžobne sa na ňu díval. „ Ešte stále ťa to neomrzelo ?“ odmerane sa spýta Snape a mihne hlavou k ženám. „ Nie“ odpovie so zlovestným úškrnom Karkarov. „ Požičiam ti jednu ak chceš“ dodá. „ Tvoje muklovské štetky ma nezaujímajú....“ vyhlási Snape so znechuteným tónom. V tej chvíli sa v miestnosti objaví Červochvost. „ Ach pane môj...“ vrhne sa Snapeovi k nohám. Snape ho ignoruje a vykročí von z miestnosti. Červochvost ho nasleduje. „Červochvost komu patrí tá muklovská žena za týmito dverami?“ spýta sa Snape a zastaví sa pri dverách za ktorými videl ženu. „ Je moja pane“ odpovie pokorne Červochvost. Snape otvorí dvere a v tej chvíli žena schytí svietnik na stole aby sa ním mohla brániť. „ Kto ste?!! Čo odomňa chcete?!!“ reve s roztraseným hlasom. Červochvost mávne prútikom a svietnik žene z ruky odletí. Žena sa opäť schúli v kresle a začne plakať. Snape k nej pristúpi. „ Vezmem si ju“ pozrie na Červochvosta. „ Ako si ráčte priať pane..ja si nájdem inú..“ odpovie Červochvost a vie že by to nemalo zmysel aby niečo namietal. „ Vezmem si ju so sebou“ zopakuje Snape pristúpi k žene, chytí ju za bradu a vydvihne hlavu aby jej videl do tváre po ktorej sa kotúľajú slzy. „Odíď.....Červochvost“ dodá a prísnym pohľadom hľadí na Červochvosta aby odišiel. Ten prikývne a odíde. „ Tak to nie! To nie!! To ma budeš musieť najprv zabiť ty ty...ani neviem čo vlastne ste...“ plače žena a opäť schytí svietnik pripravená brániť sa. „ Ja vám nehodlám ublížiť, takže prestaňte kričať pretože ich sem privoláte“ napomenie ju Snape tichým hlasom. „Kto ste? Čo ste vy všetci za ľudí?“ spýta sa bojazlivo žena a hľadí na Snapeov hábit. Očividne nič také nikdy nevidela. „ To by ste nepochopili. Môžem vás odtiaľto dostať preč za predpokladu že budete ticho „ odpovie Snape s kamenným výrazom. „Prečo vám mám veriť ste jeden z nich! Odviedli moje kamarátky“ žena plače. „ Myslím že v tejto chvíli nemáte na výber“ Snape k nej rázne prikročí a prudko ju zdrapí za rameno. „ Ak si svoj život vážite odídete. O nich sa nestarajte, už im nepomôžete“ zašepká zlovestne. „ Pomôžte mi....“ zašepká žena priškrteným hlasom. „ Prosím vás...pomôžte mi...“ dodá šepkajúc a po jej tvári sa kotúľajú ďalšie slzy. Začne mu rukami ťahať hábit na hrudi a krčiť mu ho. Snape si položí ukazovák k perám a naznačí jej aby bola ticho. Mihne hlavou ku dverám a žena ho bez rečí nasleduje. Vyvedie ju von z domu. „ Kto ste? „ spýta sa žena keď sa nachádzajú ďalej od domu. „ Nepýtajte sa...a radšej odídte, sem sa už nikdy nepribližujte“ odpovie zlovestne Snape. Žena iba nemo prikývne so strachom v očiach sa otočí a rýchlym krokom odchádza. „ Obliviate“ vysloví Snape a namieri na ňu prútik len čo je od neho trochu ďaleko. „ Bude lepšie keď si nebude pamätať čo tu zažila“ pomyslí si a skryje prútik. Otočí sa, kapucu si prehodí cez hlavu a odkráča preč. Po polhodine sa zjaví vo svojej pracovni na Kranwallskom hrade. To čo sa dozvedel ho šokovalo. „ McSorelly je smrťožút“ krúži po pracovni a premýšľa. „Čo ak má nejaké plány s Alicou? Prečo by ju posielal na ministerstvo do Londýna?“ jeho hlava sa okamžite zaplní množstvom teórii a myšlienok o tom aké môže mať riaditeľ úmysly. „ Musíme odísť“ okamžite mu napadne. Aj keď to nie je jeho štýl utekať pred niečím, sám veľmi dobre vie že by bolo vhodné aby Alicu na nejaký čas niekam ďaleko ukryl. „ Je tu príliš veľa nejasností...“ pomyslí si. Vojde do izby, ľahne si do postele no aj tak nemôže spať. Prehadzuje sa ako obrovský mech plný obáv a myšlienok. Vydrží v posteli ležať pol hodinu no potom sa opäť posadí a skopne zo seba prikrývku. Hľadí na svoje čierne pyžamo, vyhrnie si rukáv na ľavej ruke a pozrie si na predlaktie. „Prekliate znamenie...“ zašomre a poškrabe si to miesto dvoma prstami. Vstane z postele a osemdesiattri kilogramov mužskej váhy odetej do čierneho pyžama bez zjavných pokrčení začne náruživo pochodovať v kruhu dookola a niečo si nakvasene šomrať. Pošúcha si hlavu a keď sa uvidí v zrkadle zbadá že ja strapatý. Jeho tvár je prázdna, bez výrazu, mierne bledá s akousi unavene ochabnutou pokožkou a zreteľnými kruhmi pod očami. Jeho pyžamo ktoré mu dodáva na elegancii zachraňuje jeho povesť upraveného muža. Upraveného tak, aby to vyhovovalo jemu samému a najzákladnejším spoločenským normám. Odrazu prestane krúžiť po miestnosti a prestane aj premýšľať. Niečo ho napadne a pristúpi k mysľomise. „ Mohol by som si ten deň znovu pozrieť, odvtedy sa všetko zmenilo“zamrmle a otvorí mysľomisu. Skloní sa nad ňu a okamžite sa ponorí do svojích vlastných myšlienok ktoré tam kedysi odložil. Myšlienok o nej, o dni kedy ju spoznal.“ Vitajte , volám sa Alica, k Vaším službám pane“ okamžite sa mu vybaví prvá veta ktorú mu povedala keď vstúpil do domu. Jasne si vybavil aj to ako pred ňou skúšal skryť všetky svoje magické predmety v domnení že nie je čarodejnica. Rozpamätá sa aj na to, čo cítil keď sa vrátil do domu po noci plnej bolesti z mučenia od Temného pána, na to ako mu ošetrila jeho rany. Sám nevedel čo vtedy cítil, iba akýsi čudný pokoj a istotu, nechal ju aby sa o neho postarala, dôveroval jej aj keď ju vôbec nepoznal. Okamžite sa zbadá ako na ňu hľadel keď zistil čo znamená znamenie na jej drieku. Mocný Tomarov symbol ktorý ju predurčil aby bola vyvolenou a žiadanou ženou, čarodejnicou s čistou krvou, o ktorej by si nikdy nebol myslel že sa môže skrývať za maskou muklovskej správkyňe domu. „Ste čarodejnica!!!! A vy čarodejník!“ zbadá ich oboch v tej chvíli keď na to konečne prišiel a keď ona prišla na to, že nie je iba obyčajný muž. Hneď na to sa mu vybavila myšlenka o tom, ako mu Alica už na Rokforte rozprávala o veštbe podľa ktorej mala zničiť Pána zla. „ Tým chcete povedať že…. Áno že som panna Severus“ vidí ju ako mu to šplechla do tváre a aj seba ako okamžite zbledol keď si v tej chvíli uvedomil aká je cenná. „Bola taká nevinná…“ pomyslí si keď hľadí na to ako vyzerala a ako sa odvtedy zmenila. „ Takže hovoríš že z jej krvi je možné vytvoriť elixír večného života?“spýta sa odrazu Lupin v novej myšlienke hneď po tom keď sa s ním rozprával. „ Áno, presne tak, je podstivá, kým to tak bude z jej krvi ho budeme môcť vytvoriť“ hľadí na seba ako to Lupinovi povedal. „Teba nezaujíma ten elixír mám pravdu Severus?“ ozve sa Lupinov hlas. „Zaujíma, samozrejme že ma zaujíma iba elixír“hľadí na seba ako mu odpovedal. „Koho chceš klamať Snape ?“ Lupin k nemu prikráča. „Myslíš si že ťa nepoznám?“ pokračuje Lupin a Snape sa na neho zamračí. „Veľmi dobre viem že ťa za ňou ženie tvoja túžba po žene čistej krvi, vznešenej, váženej…nikdy si sa nezmenil..nikdy ťa táto tvoja chorá závislosť neprešla“ Lupin sa mračí a Snape sa na neho mračí ešte viac. „Inač by si si nedal tú námahu aby si ju pred Ním chcel chrániť, aby si ju priviedol sem na hrad a riskoval tak že ťa Temný pán zabije ak to zistí“ Lupin pokračuje. Snape skloní hlavu. „ Máš pravdu Lupin..“ pomyslí si. „ Máš pravdu….veľmi by som ju chcel….veľmi…“ ďaľej premýšľa. „Neviem o čom to tu hovoríš“ prehovorí,odmerane sa postaví a hľadí na Lupina. „ Severus nauč sa že žena nie je žiaden tovar, to nie je smrťožrútka s ktorou by si mohol jednať ako by sa ti páčilo“ Lupin pokračuje. „Ja neviem o čom hovoříš“ zopakuje Snape s nacvičeným odmeraným výrazom. Okamžite na to sa myšlenka rozplynie a Snape sa vráti nazad do svojej izby. Ostane tam stáť. „Hmm bolo to všetko také…iné…“ pomyslí si a vráti sa nazad do svojej postele.
Cez okno izby sa predierajú prvé, slabučké lúče zubatého jesenného slnka ktoré sa pomaly dvíha k oblohe aby osvetlilo ďalší deň. Na celom hrade je pokoj, každý ešte spí. Snape leží v posteli, oblečený do svojho pyžama a prikrytý až ku brade. Opäť z neho trčia poväčšine iba čierne vlasy. Dvere do jeho izby sa znenazdajky otvoria. Vstúpi do nich postava v čiernom plášti s kapucou na hlave. Priblíži sa k posteli. Dvoma prstami poodhrnie perinu ktorou je Snape prikrytý. Ten sa v tej chvíli zavrtí a z boku sa prevalí na chrbát. „ Si ako také veľké dieťa Severus“ pomysli si postava v čiernom. Odhrnie perinu. Hladí na jeho spiacu tvár aj pyžamo ktoré má na gombíky zapnuté takmer až ku krku. Rukou sa letmo dotkne hrude keď si na niečo spomenie. Opatrne mu rozopne prvé dve vrchné gombíky. Dáva pozor aby sa nezobudil. Odhalí pozostatok symbolu Najvyššej ochrany ktorý mal na hrudi. Vyberie prútik.“ Recludo opertus“ zašepká a namieri prútik na pozostatok znamenia. V tej chvíli sa znamenie ukáže celé. Postava si stiahne kapucu z hlavy a okamžite sa dá ľahko spoznať že je to Alica. Šokovane hľadí na znamenie na jeho hrudi.“ Komu si poskytol Najvyššiu ochranu Severus?“ s nedôverou pozrie na jeho spiacu tvár a premýšla. Nevie čo si má o tom myslieť, aj keď pripúšťa že Snape by bol schopný poskytnúť ju aj jej samej. „ Nie, mne ju neposkytol, veď by mi to povedal“ premýšľa. Pomaly mu gombíky zapne. Otočí sa a podíde k oknu. Chvíľu cez neho hľadí von. Ešte raz na neho pozrie ako spí a pomaly začne kráčať k dverám. Chytí kľučku a zistí že dvere sa nedajú otvoriť. Pomaly sa otočí a opäť pozrie smerom k posteli. Díva sa na ňu Snape sediaci na posteli, s nie príliš príjemným výrazom v tvári a mieri na ňu prútikom. Len čo jej uvidí do tváre a zistí že je to Alica zloží prútik. Trochu šokovane na ňu hľadí. „ Nemala si sa vrátiť až zajtra ráno?“ opýta sa potichu. „ Mala“ odpovie trochu vystrašene Alica. „ Prečo sa vkrádaš do mojej izby?“ Snape sa zamračí. „ Nechcela som sa vkradnúť a ani som ťa nechcela zobudiť“ ohradí sa Alica. „ Tak teraz si sadni. Mám množstvo otázok“ Snape sa postaví z postele „ Daj mi pár minút“ zamrmle a zatvorí sa do kúpeľne. Po chvíli z nej výjde tradične upravený. „ Prečo si nazad tak skoro?“ znie jeho prvá otázka pri ktorej si ešte zapína gombíky na hábite. „ Pretože to s tým Londýnom bolo klamstvo“odpovie Alica. V tej chvíli mu dôjde že mal pravdu. Ako veľmi rád by jej povedal že sa nemýlil, zatiaľ čo ona áno. „ Čo sa tam stalo?“ spýta sa s nedôverou. „ Bolo to iba klamstvo aby som predstúpila pred ministra“ Alica sa zamračí. Snape ju iba počúva s pootvorenými perami. „ Povedal mi že predstavujem nebezpečenstvo pre ministerstvo aj pre túto školu a ľudí ktorí sa tu nachádzajú“ začne rozprávať. Snape chvíľu premýšľa a chápe že v istom zmysle má minister pravdu. Alica je naozaj terčom útokov smrťožrútov a veľmi ľahko si to môžu odniesť aj ostatní. „ Vyhrážal sa, povedal že ak sa niečo podobné zopakuje dá ma zavrieť do Azkabanu“ Alica to dopovie so zamračeným výrazom v tvári. Snape iba stojí a v tvári má v tej chvíli priam smrtiaci výraz. „ Nech sa ťa skúsi dotknúť čo len prstom...“ vražedne zazerá a druhú časť vety nedopovie v domnení že si to Alica domyslí.“ Jeho vyhrážky ma nezaujímajú Severus“ mávne rukou. „ Zistil som niečo čo ťa zaujímať bude“ Snape k nej pristúpi. „ Zistil som že nás riaditeľ bol smrťožrútom. Zradil Temného pána, odmietol mu slúžiť a odvtedy sa pred ním skrýva. To je dôvod prečo sa ho bojí a prečo sa bojí aj smrťožrútov“ dopovie a hľadí na Alicu ako na neho zíza s otvorenými ústami. „ Ale tým čo si mi práve povedala si ma upokojila. Bál som sa že ťa tam riaditeľ poslal aby ťa našiel Voldemort“ dopovie. „ Ako vidíš nič také sa nestalo. Lenže teraz čelíme smrťožrútom a navyše aj ministerstvu“ Alica sa mračí.“ Ale to že je McSorelly smrťožrút som teda naozaj nevedela. Mal si pravdu nedá sa mu veriť„ odpovie zamyslene Alica. „Myslím že je ti jasné čo je nutné urobiť“ odpovie potichu Snape vezme z police elixír prezrenia budúcnosti ktorý pripravil pre riaditeľa. „ Chceš odísť?“ Alica šokovane hľadí. „ Nehovorila si náhodou že si musíš vybaviť veci ohľadom dedičstva?“ Snape nedôverčivo pozrie. „ Áno ale na to potrebujem viac času“ odpovie Alica. „ Pozajtra začínajú dvojtýždňové predskúškové prázdniny“ odpovie Snape a vloží si elixír do vrecka.“ Dobre, dobre fajn, veľmi dobre viem o čo ti ide Severus“ odpovie Alica s poddaným tónom. Snape sa na ňu nepekne zamračí. „ Dobre odídem odtiaľto, spokojný?“ rovnako tak sa na neho zamračí aj Alica. „ Áno ale len ak neodídeš sama“ odpovie potichu Snape a skúmavo na ňu hľadí. „ Iste že nie, ty pôjdeš so mnou“ rázne odpovie Alica až sa Snapeovi pootvoria oči. „ Teda....však pôjdeš so mnou?“ nevinne na neho hľadí a pousmeje sa.“ Áno“prikývne Snape. „Niečo som ti priniesla“ Alica sa na neho pofidérne usmeje až je z toho nesvoj. Po chvíli do izby vstúpi zadychčaný domový škriatok ktorého si Alica kúpila. „ Dobre polož to tam“ ozve sa k nemu. Škriatok na stôl položí niekoľko tašiek s vecami. Snape na to nedôverčivo zazerá. „To je pre teba“ Alica k nemu natiahne ruku s papierovou taškou akých má na stole ešte niekoľko. „ Hmm ďakujem“ odpovie potichu Snape a nahliadne do tašky. Jeho pochmúrny výraz sa zmení na prekvapený. „ Ale niečo takéto ja na sebe nenosím....“ zamračí sa a opäť sa do tašky pozrie. „ Čože?“ Alica nechápe. Snape do tašky vopchá ruku a dvoma prstami z nej vyberie červenú čipkovanú podprsenku ktorú drží dvoma prstami za ramienko. „ Preboha“ Alica sa začervená. „ To je zlá taška“ odpovie. „ Niekde by tam mali byť aj...“ ani to nedopovie a Snape z tašky vyberie červené čipkované tangá opäť iba dvoma prstami a na tvári ma mimoriadne čudesný výraz. „Zaujímavé...“zamumle a podá jej to. „ Eh prepáč“Alica vezme nohavičky. „ To som si kúpila v Londýne“ odpovie s úsmevom. „ Aha...pekné“ odpovie suchopárne Snape dívajúc sa niekam inam. „ Táto je pre teba“ natiahne k nemu ruku s rovnakou taškou. Nahliadne do tašky a vyberie z nej malú fľaštičku s tekutinou na hrdle previazanú zlatou stuhou. V jej vnútri sa nachádzajú aj kúsky akejsi podivnej hmoty. „ No schválne...či zistíš čo to je“ dodá úsmevne Alica. Snape jej venuje jeden krátky pohľad a naďalej hľadí na elixír.“ To je tekuté....“ nedopovie a šokovane na ňu hľadí. „ Kde si to zohnala?“ nechápe. „ Správne, tekuté indisolubilné telo“ usmeje sa Alica. „ Dalo mi to dosť práce nájsť ho“ odpovie. „ Úžasné“ Snape s úžasom hľadí na fľaštičku ktorej tekutina mu po vypití umožní aby sa stal nedotknuteľným, nezraniteľným, prakticky nesmrteľným, odolným voči čomukoľvek aj voči smrtiacej kliadbe. „ Pripravil ho ten kto si myslím?“dvihne obočie. „ Áno, Filius Dores, jediný žijúci mág ktorý pozná jeho prípravu“ odpovie učene Alica. Snape nepovie nič a na boku fľaštičky zbadá Doresovu pečať označujúcu že elixír je naozaj pravý, ním pripravený.“ Ďakujem, naozaj som nečakal že mi čosi také venuješ“ odpovie Snape neskrývajúc vďačnosť a rozčarovanie. „ Som rada že sa ti páči, pretože som nevedela čo ti mám kúpiť. Mala som šťastie. Doresa som stretla v Londýne hneď ako som tam prišla a navštívila ministerstvo. Trochu som ho musela presviedčať aby ho pripravil, je to starý frfloš“ vysvetľuje Alica. Snape na to iba nemo hľadí s úžasom v očiach. „ Takže práve teraz, si okrem neho, jediný žijúci čarodejník ktorý vlastní Doresovo indisolubilné telo“ usmieva sa Alica. Sám nevie ako by jej mal za to poďakovať. Má síce vo svojej zbierke množstvo mocných a jedinečných elixírov no tento bezpochyby všetky predbehol. Snape nadvihne kútiky pier na znak úsmevu. „ Čo je v ostatných taškách?“ spýta sa hľadiac na svoj zaprataný stôl. „ Binsove magické spisy napríklad...“ odpovie Alica a vyberie z tašky obrovskú a pomerne starú knihu a vtisne mu ju do rúk. „ Kde si to všetko našla?“ nechápavo na ňu hľadí, keď on sám mal problémy nájsť tieto jedinečné magické predmety kamkoľvek prišiel. „ Povedzme že za ten deň som stretla naozaj zaujímavých ľudí na ktorých som aplikovala svoju skvelú presvedčovaciu schopnosť“ odpovie pobavene Alica. „ A tvoj vznešený pôvod, krásu, čarodejnícku moc...“ pokračuje Snape a priblíži sa k nej. Pohladí ju rukou po tvári. „ Neprestávaš ma prekvapovať....“ zašepká a hypnoticky na ňu hľadí svojími čiernymi očami. „ Prekvapený budeš keď prídeme do mojej vlasti“ odpovie pobavene Alica. „ Prečo?“ Snape na ňu skúmavo pozerá. „ Pretože tam sa žije inač, aj mnohé veci sú iné...budeš prekvapený a niektoré veci možno naozaj nepochopíš“odpovie s podozrivým úsmevom. „Pôjdem, dám si sprchu“ odpovie Alica a vezme tašky. „ Nie, počkaj....počkaj...“odpovie potichu Snape a tašky jej z rúk zloží. Alica prekvapene hľadí. „ Nechoď....“ pristúpi k nej a užíva si jej blízkosť, hneď ju pevne zovrie v náručí. „Severus...čaká ma riaditeľ...“ odpovie mu na to Alica. „ Veď môže počkať, aj tak si prišla skôr ako bolo plánované...takže...ten čas tu môžes stráviť so mnou..“odpovie Snape a hľadí na ňu zblízka túžobným pohľadom. „ Ty nemáš hodiny?“spýta sa Alica. „ Teraz nechcem mať nič iné ako teba...“ odpovie jej a začne ju bozkávať, hneď ju aj zvalí na svoju posteľ. V tej chvíli sa ozve klopanie na dvere no so Snapeom to nič neurobí a ďalej ju vášnivo bozkáva. „Severus niekto klope“ Alica sa zachichotá. „Ja nič nepočujem...neklope..“odpovie Snape dávajúc jej najavo že sa nachce venovať tomu človeku ktorý mu klope na dvere. Ozve sa ešte výraznejšie klopanie. „No tak Severus..“znovu sa ozve Alica a zaťahá ho za hábit na pleciach. „ Fajn...“odpovie otrávene Snape, postaví sa z postele a s kyslým výrazom smeruje k dverám. Alica sa postaví a hľadí kto klope. V dverách sa zjaví učiteľka mágie kúzelných tvorov, Nitara Bailey a usmieva sa. „Alica tak vy už ste nazad?“usmeje sa na Alicu a vstúpi. „Áno práve som prišla, chcela som ísť za riaditeľom“odpovie rovnako úsmevne Alica. „Nech sa páči ja musím niečo prebrať s profesorom Snapeom“odpovie Nitara a pustí ju von. Alica odíde. Nitara pozrie na Snapea ktorý sa tvári veľmi kyslo. „Čo zasa chceš?“mračí sa na ňu. „ Chcem aby si vedel že v tom čo sa tu stalo nemám prsty „odpovie Nitara. „Nezaujíma ma to“odpovie odmerane Snape. „Ale malo by ťa to zaujímať, musíš vedieť akých ľudí máš okolo seba“odpovie Nitara. „ Ja to veľmi dobre viem, všetci do jedného ste klamárski zradcovia, ktorí mi pri prvej vhodnej príležitosti vrazia nôž do chrbta a počkajú na to kedy zomriem aby sa niekto iný z vás stal tým najmocnejším. Každý chce svoju slávu pre seba však Nitara?„odpovie mračivo Snape. „Možno, ale ani ty nie si iný ...“odpovie Nitara. „ Aj keď sa snažíš....... snažíš sa z tohto bahna vyhrabať“pokračuje. „A dúfaš že ona ti v tom pomôže...“mihne hlavou k dverám kde odišla Alica. Snape sa rázom tvári ako vrah pretože Nitara zasahuje do citlivej témy. „Povedz mi Severus čím ťa tá žena tak zmenila ? Čo na nej miluješ že si taký slepý?“spýta sa Nitara dávajúc mu najavo že pozná jeho tajomstvo o tom že má rád Alicu. „ Kde si prišla na taký nezmysel ?“Snape začne okamžite klamať a zapierať s ignorantským výrazom v tvári. „ Zachránil si ju pred Voldemortom..a nie raz...išiel si pre ňu do Azkabanu..“Nitara začne hovoriť a Snape začne mať trochu obavy keď ho napadne čo všetko o ňom vie. „ Nepovedala by som že by si to robil pre obyčajnú milenku...ty nikdy nerobíš nič len tak...“pokračuje Nitara. „Tvoje hlúpe nezmysly ma nezaujímajú“odpovie odmerane Snape a stále zapiera. „Nepovieš mi čo ťa na nej priťahuje ? „Nitara dvihne obočie a Snape iba kamenne hľadí a nehodlá jej nič hovoriť. „ Hmm to že je pekná..alebo čistokrvná...z dobrého rodu? Že je dobrá čarodejnica?Že je žiadaná ??? Áno...pretože je žiadaná...a cenená..ty si vždy rád vlastnil cenné veci ktoré nemá nikto iný...pripadal si si výnimočne keď si mal niečo čo iní nie...však?“pokračuje Nitara a Snape sa zamračí keď si uvedomí fakt, že Nitara ho pozná naozaj veľmi dobre aj keď ju on sám pozná iba krátky čas. „Má čistú krv..je vyvolená.....v tebe takéto ženy vyvolávali vždy neskutočnú túžbu že ?“pokračuje Nitara a obkrúži ho. „Hovoríš hluposti“odsekne Snape. „ Naozaj?“Nitara sa zaškľabí. „Priťahuje ťa jej nevinnosť...jej dobro hm?? Vzrušuje ťa keď môžeš mať ženu čistej krvi, nevinnú, nepoškvrnenú, dobrú.....“ odpovie Nitara a šepká mu to. „To by stačilo! Nemám čas na tie tvoje nezmysly..vpadni z mojej izby !“ Snape zavrčí, schmatne ju za ruku, vyvedie na chodbu a zabuchne jej dvere pred nosom. „Prekliata ženská!“ zanadáva a tvári sa čudne keď ani nevie ako je možné že o ňom Nitara toľko vie.
14. kapitola – Odchod
Alica vkročí do svojej izby a položí tašky na posteľ. Vyberie si čisté oblečenie a ešte oblečená vkročí do kúpeľne aby si do vane napustila vodu. Len čo otočí kohútikom vidí že z vodovodu nič netečie. „ Do čerta s tým“ zamračí sa a chvíľu premýšľa. Po chvíli rozmýšľania pochopí že nemá na výber a musí použiť učiteľské sprchy pričom ju pri tej myšlienke okamžite strasie. Vezme si svoje oblečenie, uterák a vykročí chodbou k miestnosti s verejnými sprchami pre učiteľov. Po chvíli sa v sprchách ozve prúd tečúcej vody, biela para ktorá sa v miestnosti nahromadí zahmlieva čokoľvek obvykle viditeľné. Nahé ženské telo stoji pod prúdom tečúcej vody keď sa v rozľahlej miestnosti predelenej stenou na časť so sprchami a časť na obliekanie ozve podivný zvuk. Ako keby stúpenie do vody ktoré vydalo čľupkavý zvuk. Alica sa preľakne a porozhliadne sa po rozľahlej miestnosti. Dobrý výhľad jej znemožňuje množstvo horúcej pary. Rukami si zakrývajúc intímne miesta urobí pár krokov a pristúpi k dverám vedúcim von zo spŕch. Pootvorí ich a jedným okom nahliadne von. Nikde nikoho nevidí, zatvorí dvere a opäť to začuje, opäť ten zvuk. Zdá sa jej akoby zo zadu pri stene videla akýsi tieň, akúsi postavu ktorá sa tam skrýva. Nerozhodne stojí pri stene no po chvíli sa odváži a prikročí k stene predeľujúcej veľkú miestnosť. Cíti ako jej srdce prudko bije, odrazu má pocit že sa jej zle dýcha, že strach ktorý pociťuje jej nedovolí triezvo premýšľať. Prikročí k stene o ktorú sa oprie keď sa jej oči náhle doširoka otvoria. Na druhom konci steny zbadá zreteľný tieň vysokej a robustnej postavy s rohami na hlave. „ Panebože“ preblesne jej mysľou a premýšľa kde nechala svoj prútik. Pred jej očami sa postava rozplynie. Strach ju úplne posadne, trasľavými krokmi sa presunie do rohu. Vezme zo zeme kovovú tyč, starý podlhovastý držiak ktorý už doslúžil. Takto vyzbrojená stojí, zakrývajúc si svoje telo,odetá iba v horúcej bielej pare. Ozve sa zavrčanie. Akoby zavrčanie psa či vlka keď pred sebou v pare zbadá čierneho vlka s vycerenými zubami a svietivými očami. „ Čo je to...“ preblesne jej mysľou keď na vlka hľadí pripravená bezpodmienečne ho udrieť tyčou hneď ako na ňu zaútočí. Netrvá dlho, vlk na ňu vyskočí a ona ho oceľovou tyčou udrie. V tej chvíli sa jej oči zalejú slzami a po stene sa zosunie na mokru zem. Hľadí okolo seba. Vlka nikde nevidí, čo v nej vyvoláva ešte väčší strach ako predtým. Schúli sa do rohu miestnosti a s oceľovou tyčou v ruke začne plakať. Hlavu skloní na kolená ktoré ma pevne pritiahnuté k sebe. „ Bože stoj pri mne prosím ťa....“ zašepká keď sa po jej tvári kotúľajú slzy. Po chvíli opäť dvihne hlavu a rozmazaným pohľadom pred sebou vidí vysokú postavu v čiernom. Pretrie si oči a zbadá šokovaného Snapea. „Čo.......“ Snape najprv nevie čo povedať. „Prečo tu plačeš s tou vecou v rukách?“ šokovane hľadí, ako sedí nahá,mokrá a schúlená v kúte, plačúc a držiac v ruke oceľovú tyč. „ Počul som tu vodu tak som sem prišiel“ nechápavo na ňu hľadí ako sa trasie.“Ale nevedel som že tu budeš ty, sem nikto nechodieva“ dodá konverzačným tónom. Alica otvorí ústa ale nie je schopná čokoľvek povedať. „ To nič....“ vyzlečie si plášť a prikryje ju ním. „ Poď“ pomôže jej postaviť sa a zavinie ju do čierneho plášťa. Pomôže jej prejsť do časti kde mala odložené svoje veci. Drží ju, cíti ako sa trasie, cíti jej strach. „ Čo sa stalo?“ chytí ju za mokrú tvár. „Niekoho som videla.....mal rohy....potom sa zmenil na vlka a skočil na mňa“ začne plakať a mokrá ho objíme. Snape chvíľu hľadí a premýšľa či má jej slovám veriť, pretože Alica vyzerá že je v poriadnom šoku. „ Určite?“ pozrie na ňu a nedôverčivo dvihne obočie. „ Áno videla som to, nie som bláznivá Severus!“ Alica začne plakať. „ Niečo tu bolo a dívalo sa to na mňa, potom sa tu zjavil ten čierny vlk“ vzlyká. Snape sa nedôverčivo porozhliadne po miestnosti. „ Poď odtiaľto preč“ zašepká a pridržiava ju pri chôdzi zavinutú v jeho plášti. Vrátia sa do jej izby. Alica sa s mokrými vlasami posadí na posteľ. „ Čo myslíš že to bolo?“ spýta sa narovinu Snape. „ Ten démon“ odpovie Alica a dvihne hlavu. „ Bol to určite ten démon“ zopakuje trasľavým hlasom. Snape sa k nej posadí a privinie ju k sebe. „ O dôvod viac prečo odtiaľto odísť“ zašepká jej.“Je načase aby som si niektoré veci vysvetlil s naším riaditeľom“ odsunie sa od nej a postaví sa. „ Nie nechoď preč...nenechávaj ma tu..“Alica hľadí prestrašenými očami pribehne k nemu a prudko sa k nemu pritlačí. Snape k nej skloní hlavu. „ Zbaľ si svoje veci, odtiaľto musíme čo najskôr odísť“ pozerá na ňu čiernymi očami. Alica prikývne ale ani sa od neho nepohne. „Obleč sa...“ zašepká jej. „Hneď sa vrátim“dodá. „Nie..nepustím sa ťa..“odpovie tvrdohlavo a tuho ho obíjma. Snape stojí ako kus kameňa. „No tak...tá vec sem nepríde neboj sa, musím ísť za riaditeľom“ povie rozumne aby ho pustila. „Nie“odpovie ignorantsky Alica a hlavu mu zaborí do hábitu. „Tak pusť, zbaľ si veci ja sa hneď vrátim“odpovie Snape s chlácholivým hlasom. „Dobre ale vráť sa rýchlo“odpovie Alica a roztrasene si na sebe pridržiava jeho čierny plášť. Snape odkráča smerom k riaditeľovej pracovni. Pred jeho dverami sa trochu upokojí a zaklope na dvere. Po chvíli vstúpi. „ Severus „ riaditeľ sa na neho otočí ale len čo zbadá Snapeov nevľúdny pohľad okamžite pochopí že niečo nie je v poriadku. „ Pán riaditeľ?“ Snape dvihne obočie a naďalej na neho hľadí nepríjemne prenikavým pohľadom. „ Potrebujete niečo?“ spýta sa opatrne riaditeľ a podľa Snapeovej tváre okamžite vidí že neprišiel s priateľskými úmyslami. „ Potrebujem aby ste mi vysvetlili niekoľko vecí“ odpovie vražedným tónom Snape. „ Neskôr,...“ riaditeľ nervózne vezme niekoľko papierov zo stola. „ ...neskôr, spomenul som si že ešte musím niekam ísť“ dopovie s výraznou nervozitou v hlase a snaží sa prejsť okolo Snapea ktorý stojí ako kus kameňa. „Práve som sa rozhodol že sa porozprávame hneď teraz“ odpovie Snape a zatarasí mu cestu. „ Ale...“ ozve sa riaditeľ. „ Tak si sadnite...“ precedí cez zuby a je vidieť že pomaly ale isto mu dochádza trpezlivosť. Riaditeľ sa nervózne posadí na svoje miesto. „ Zaujímalo by ma pane....“ Snape začne s predstieranou zdvorilosťou. „ ...prečo ste ju poslali do Londýna?“ prikročí k McSorrelymu. „ Akože prečo, predsa som to už povedal prečo tam išla aby vysvetlila že...“ začne riaditeľ. „ Strácam trpezlivosť, takže začnite hovoriť pravdu pretože uvidíte že som schopný aj horších vecí ako len toho čo ste o mne počuli“ Snape ho zdrapne a s nebezpečným výrazom mu to povie priamo do tváre.Vie, že riaditeľ si veľmi dobre uvedomuje že Snape je smrťožrút už od prvej chvíle kedy prekročil brány Kranwallského hradu. Preto bol k nemu vždy prehnane zhovievavý, milý až prehnane vtieravý. Hodí ho nazad do kresla a s hnevom v tvári čaká že riaditeľ začne hovoriť. „ Ja...bol som nútený, prinútili ma...“ riaditeľ koktá. „ Kto?“ rázne sa spýta Snape. „ Minister, ...minister chce aby zmizla..aby, aby tu nebola...chce sa jej zbaviť...“odpovie prestrašene McSorelly keď hľadí na Snapeov neúprosný pohľad.“ Prečo to chce?“ Snape k nemu urobí dva kroky. Riaditeľ skloní hlavu a prehltne. „ Temný pán mu to prikázal...“ zašepká a Snapeovi sa rázom otvoria oči. „ A aj mne...mali sme ju tam dostať...dostať do Londýna aby k nej mal prístup a aby ste vy nemohli nič urobiť..“ odpovie riaditeľ. Snape na neho hľadí so zdesenou tvárou. „ Bohužial sa nič nestalo, pretože jej pomohol Filius Dores“ odpovie bojazlivo riaditeľ. „ Nebyť jeho teraz by už bola....asi mŕtva „ zasekne sa mu hlas. „ Pre ňu by bolo najlepšie aby odtiaľto odišla...Temný pán osobne sem chce prísť..príde sem....“odpovie riaditeľ a rukami si prekryje tvár. „ Neviem čo všetko sa tu stane, ako ochránime študentov...“ dopovie skľúčene „ Stále mu slúžite?“ opýta sa Snape s priam smrtiacim výrazom v tvári. „ Nie, už dávno som sa ho zriekol, ale nemám na výber...“ riaditeľ sa postaví. „ Buď ja alebo ona“ odpovie rázne. Snape k nemu prikročí do tesnej blízkosti a z výšky na neho hľadí. „ Znovu ste sa mu zapredali...ako posledný sluha, ako posledný zbabelec.....“ zašepká s hlasom plným opovrhnutia. „Robí problémy..“ odpovie odovzdane riaditeľ opäť hovoriac o Alici. „ Nie ona nerobí žiadne problémy...to vy jej tie problémy spôsobujete!!!...“ vyštekne Snape. „ Zomrie..či to chcete alebo nie..“ riaditeľ prekvapivo zvýši hlas. Snape sa k nemu nakloní. „ Ak si myslíte že vám Voldemort ublíži keď sa nepokúsite uškodiť Alici, nie je to nič v porovnaní s tým čo vám urobím ja ak sa k nej ešte priblížite“ zašepká a na jeho tvári sa nepohne ani sval. Aj keď rozpráva veľmi tichým hlasom, jeho prenikavý pohľad a syčivý tón vyvolávajú obrovský strach. Riaditeľ zacúva. „ Veľmi dobre viem že ste smrťožrút, no ani to mi nezabráni skoncovať s vami keď sa nezačnete starať o svoje veci“ pokračuje vražedne Snape. „ Ak chcete mať silou mocou problémy, tak vám nejaké určite vyrobím...“ dokončí a smeruje k dverám. Chce ich otvoriť keď sa ešte otočí a hľadí na vystrašeného riaditeľa. „ Radím vám aby ste zmizli a dali od toho ruky preč...pretože kým sa toto skončí, vy budete jeden z tých ktorí si na konci budú želať aby sa nikdy nenarodili..“ zašepká s pravým smrťožrútskym výrazom v tvári. „ Tieto slová môžete odcitovať aj ministrovi“ odpovie s kamenným výrazom, otočí sa a otvorí dvere. Len čo to urobí zbadá pred sebou stáť ministra mágie ktorý sa práve chystal vstúpiť do riaditeľovej pracovne. „ To je nám ale návšteva...“ ozve sa Snape s typickou iróniou. Minister sa na neho okamžite zamračí. „Snape! Čo tu chcete!“ zavrčí. „To sa hneď dozviete“ odpovie Snape zdrapne ministra a sotí ho dovnútra. Zatvorí dvere a ostane stáť. „ Teda ako sa to ku mne správaš ty jeden..“ minister začne kričať ale nedopovie. „A ako sa správate vy keď sa zapredáte Voldemortovi? Vy ste snáď minister mágie? Vodca slušných čarodejníkov ? Strojca zákonov?“ Snape k nim vražedne pristupuje a v ruke drží prútik. „Kde berieš právo niečo mi hovoriť ty, ty vrah , mal si dávno sedieť v Azkabane!“ reve minister a namieri na neho prútik. „Áno a vy so mnou...možno sa tam ešte vrátim, hneď po tom čo odstránim človeka ktorý sa tvári ako ten kto stojí na tej dobrej strane, a pritom je to iba obyčajný Voldemortov poskok“odpovie Snape s vražedným pohľadom. „ Pán minister, dám vám radu“ Snape prikráča až do jeho tesnej blízkosti a ignoruje to že na neho minister mieril prútikom. „ Nepokúšajte sa ublížiť Alici, pretože ak sa dozviem že ste ma nepočúvli, vaša smrť bude pre mňa prioritou a určite si ešte spomínate pane, čo sa stalo keď ste ma nepočúvli naposledy“ odpovie výhražne Snape a spomenie si ako na Voldemortov príkaz zabil ministrovho brata ktorý sa pokúšal zneškodniť aktivity smrťožrútov. „Vy sa mi vyhrážate?“ spýta sa trochu roztrasene minister. „ Vyhrážam sa vám...vyhrážam sa vašej manželke...vyhrážam sa celej vašej prekliatej rodine!“ zasýčí Snape a v očiach má takmer až šialený výraz. „Myslite na nich keď sa budete rozhodovať čo urobíte“ dodá úplne potichu otočí sa a odíde preč. Úplne bledý minister sa chytí za hruď a zťažka sa posadí do svojho kresla.Snape so svojím tradičným ráznym krokom a s vražedným výrazom v tvári kráča do svojej pracovne. Poprehrabuje sa medzi policami. Posadí sa do kresla a začne premýšľať o tom čo sa práve dozvedel, keď mu niekto zaklope na dvere. Zaujímal ho dôvod prečo prišiel minister za riaditeľom, napadlo ho, že sa ho to vtedy mohol opýtať. „ Ďalej“ odpovie smerom k dverám. Tie sa otvoria a stojí v nich Olympia Greedová. „ Čo tu chcete?!“ vyprskne . „ Neprišla som sa s vami hádať“ odpovie obranne Olympia. Snape sa postaví. „ Pán profesor..“ začne oficiálne. „ Dejú sa tu veľmi podivné veci“ pokračuje. „Čo tým myslíte?“ reaguje Snape. „ Celá táto škola je veľmi čudná...“ Olympia začne nervózne pochodovať. „ Ostatní učitelia sa s nami vôbec nerozprávajú, izolujú sa, vám to nepripadá čudné?“ zastaví sa a preľaknuto na neho hľadí. „ Nie“ odpovie stroho Snape. „ Ostatní učitelia veľmi dobre vedia čo sa tu deje“ odpovie. „ Prosím?“ spýta sa nechápajúc Olympia. „ McSorelly je smrťožrút, slúži Voldemortovi, a nevieme, kto z učiteľov je na tom rovnako. Voldemort je späť a podľa riaditeľových slov mu podlieha aj minister a celé ministerstvo. Poslali Alicu do Londýna na jeho pokyn a podľa posledných informácii sa Voldemort chystá prísť aj sem a myslím že dôvodom je Alica“ vysvetľuje. „ Preboha...“ Olympia sa zdrvene posadí na stoličku. „ Takže to znamená..že sme v nebezpečenstve..čo budeme robiť?“ zúfalo sa opäť postaví. „ Prečo sa to pýtate mňa? Myslím že donedávna som aj ja bol pre vás jeden z nich, nechápem čo tu potom robíte“ odpovie podráždene Snape. Olympia skloní hlavu. „ Ona vám verí“ odpovie mysliac na Alicu. „ Keď vam verí ona, tak aj ja“ odpovie. Snape sa zachmúri a posadí sa nazad do kresla. „ Myslím že ja, vy a ona sme pre nich niečo ako votrelci na tejto škole“ začne rozprávať. „ Všetci učitelia podliehajú riaditeľovi, je pre nich autoritou aj ked ja sám neviem prečo. Možno sa ho boja pretože je smrťožrút, alebo sú všetci na strane Voldemorta“ pokračuje. „ Mali by ste odtiaľto čo najskôr odísť“ dokončí. „ A čo bude s Vami?“ spýta sa Olympia. „ Odídeme, hneď ako to bude možné“ odpovie znovu. „ Vy by ste mali urobiť to isté ...“pokračuje odmerane a vezme si niekoľko papierov zo stola. „ Ale kam mám ísť?“ Olympii sa do očí nahrnú slzy. „ Nemôžem ísť s vami?“ spýta sa aj keď je jej to vrcholne nepríjemné. Snape na ňu chvíľu hľadí.“ O tom ja nerozhodujem“ odpovie jej s prísnou tvárou. Všimne si Olympiu, aká je nesvoja, že sa bojí o svoj život. „ Nepomôžem vám“pokračuje Snape s nemenným výrazom aj keď vie že by jej pomôcť určite mohol keby chcel. Olympiu však nikdy nemal rád a preto ho nezaujímalo čo s ňou bude. „ Dobre..“odpovie potichu Olympia a so sklonenou hlavou odíde preč z jeho pracovne. Snape chvíľu stojí a pozerá kamsi do prázdna.O minútu na to sa ozve zaklopanie a do dverí vstúpi Nitara Bailey, manželka profesora Baileyho a učiteľka mágie kúzelných tvorov. „Severus..“ usmeje sa na neho. „Čo chceš?“ Snape sa zamračí. „Vidíš čo sa tu deje ?Temný pán je medzi nami...“odpovie Nitara. „Tak to musíš byť rada, môžeš mu poslúžiť ako milenka možno potom budeš mať medzi smrťožrútmi nejaké práva“odpovie uštipačne Snape. „Nie, väčšina z nás vie že on už nie ten najmocnejší...“povie Nitara so zvodným tónom. „Čo chceš?“Snape sa mračí. „ Severus.....môžme sa podeliť o tento svet...poznáme čo k sebe cítime...“ Nitara mu to zašepká do ucha a Snapeovi dôjde že je jedna z tých ktoré sa na ňom chcú priživiť ako na objekte strachu ostatných smrťožrútov aby získala v ich svete vysoké postavenie.Ako priateľka, milenka či manželka jedného z najmocnejších by mala neotrasiteľnú pozíciu. „Vypadni, keď sa s tebou budem chcieť rozprávať tak ťa vyhľadám“ zahučí Snape a vyhodí ju zo svojej pracovne. Po chvíli otvorí dvere a kráča von z pracovne chodbou lemovanou študentmi ktorí ho úctivo zdravia. Zabočí a v chodbe zbadá Melanie Wilsonovú ako sa rozpráva s iným dievčaťom.“ Na slovíčko slečna Wilsonová“ prejde okolo nej a zdrapne ju za rameno a ťahá za sebou. Melanie zo seba vydá iba tenký bolestivý výkrik pretože ju za rameno chytil poriadne silno. Zabočí za roh do pustej chodby kde ju pustí. Melanie sa bolestivo chytí za rameno. „ Som nútený vám oznámiť že z tejto školy by ste mali odísť ak si chcete zachrániť život“ odpovie Snape hľadiac na ňu bledou tvárou. „Prečo?“ spýta sa Melanie. „ Na škole sa nachádza množstvo zástancov Temného pána. Jeden z nich je aj riaditeľ. Mali by ste odísť kým je to ešte možné“vysvetlí. Melanie na neho vypleští oči a očividne tomu nemôže uveriť. „ To oni zabili toho študenta však? D-dobre.. aj vy odídete pane?“ spýta sa roztrasene. „ Áno, odídeme viacerí. A vy by ste mali tiež, čo najskôr...“ odpovie.Skloní sa k jej uchu. „ Začnú sa tu diať príšerné veci a vy by ste rozhodne nemali byť pri tom...“ zašepká jej do ucha. Melanie trochu prekvapene hľadí že sa k nej priblížil tak blízko a rukou ho chytí za rameno. Snape sa však rázom napriamí aby sa ho nedotýkala a odstúpi. „ Prečo ste sa unúvali povedať mi to?“ spýta sa Melanie. Snape sa nedôverčivo porozhliadne po okolí. „ Aby ste to povedali aj ostatným....študentom..ale v tichosti..“dopovie. „ Navyše ste veľmi šikovná a nadaná čarodejnica, máte potenciál na to aby ste sa v budúcnosti chránili alebo aj postavili proti tým ktorí majú toto všetko na svedomí, bola by škoda ak by ste tu zomreli“ dokončí a Melanie na neho hľadí so širokým úsmevom. „ Ďakujem pane“ začervená sa. Snape neodpovie nič a chce odísť. „ Pán profesor..“ ozve sa Melanie a Snape sa zastaví. „ Ja...“ do očí sa jej nahrnú slzy. „...neviem či vás ešte niekedy uvidím...dúfam že áno...“ potiahne nosom. „ Wilsonová nezačnite mi tu plakať..“ ozve sa Snape s varovným tónom. „ Chcem vám iba povedať že som nikdy neverila tomu že ste zlý, a ani ničomu čo sa o vás hovorí..“pristúpi k nemu no Snape urobí krok dozadu. „...ja vám chcem povedať že vás veľmi obdivujem ...a a mám vás veľmi rada a...“ nedopovie, vrhne sa na neho a obíjme ho. Snape ostane stáť, očividne je už na to zvyknutý keďže to neurobila prvýkrát a ani vyhrážky aby s tým prestala to nezmenili. „ Budete mi veľmi chýbať pane, nechcem aby ste odišli..“ začne plakať s hlavou zaborenou do hábitu na jeho ramene. „ Ja vás nepočúvam...“ odpovie Snape a táto situácia mu je príliš nepríjemná a trápna. Nikdy nevedel ako reagovať keď mu niekto zložil kompliment. „ Ďakujem za vašu uprimnosť..slečna Wilsonová“ odtiahne ju od seba. „ Možno sa ešte niekedy uvidíme..... a to čo ste o mne počuli je pravda..“ odpovie a radšej rýchlo odíde preč ak by na neho ešte chcela niečo skúšať. Melanie ostane stáť a s uslzenými očami na neho hľadí. Snape kráča smerom do Alicinej izby. Rukou si prejde po ramene kde ucíti mokré miesto od Melaniných sĺz. Ešte sa mu nestalo aby na neho nejaká študentka bola takto naviazaná. Obvykle ho všetky považovali za slizkého upíra ktorý im s radosťou ničí študijný priemer, aj pre to mal Melanie radšej, nielenže bola nadaná a výnimočná čarodejnica, ale taktiež ho videla ako dobrého človeka, takého za akého sa ani on sám nepokladal, hoci z nej mal vždy pocit že je mierne šialená. Zaklope na dvere Alicinej izby a vstúpi. V izbe na zemi zbadá množstvo kufrov a vecí. Po chvíli zbadá v dverách do kúpeľne stáť aj Alicu. „ Čo to má byť? Hovoril som aby si sa zbalila nie že už odchádzame“skúmavo na ňu hľadí. „ Myslím že je načase aby sme odtiaľto čo najskôr odišli“ odpovie Alica a odhryzne si zo zeleného jablka. „ Dejú sa tu čudné veci...“pokračuje prekvapivo pokojne. „ Bola za tebou Greedová,?“ opýta sa s nedôverčivým výrazom Snape. „ Nie ale mám veľmi zlý pocit že sa niečo stane, navyše..videl si obrazy? Nikto v nich nie je, postavy z nich sú skryté“ Alica k nemu pristúpi. Snape pozrie na obraz v Alicinej izbe kde predtým bola žena a fúzatý muž. Teraz tam nevidí nikoho, iba sivý priestor. „ Videl si školské skleníky? Všetky rastliny sú ako keby... mŕtve, v ohradách s hipogryfmi to je podobné“ pokračuje Alica. „ To všetko sú znamenia ktoré nám majú napovedať aby sme odišli“dokončí. „ Ty a tie tvoje znamenia“odpovie potichu Snape aj keď vie že má pravdu, zvlásť po tom čo mu povedal McSorelly. „ Nemali by sme varovať študentov?“ spýta sa Alica ignorujúc jeho poznámku. „ Niečo podobné som už urobil. Nie je ale dobré aby sme o tom príliš hovorili pretože by tu vznikla panika. O študentov nech sa stará riaditeľ“ odpovie odmerane Snape. „ To ich tu chceš nechať a nič im nepovedať o tom že sú v nebezpečenstve?“ Alica na neho šokovane hľadí. „ Už som ti predsa povedal že iní ma nezaujímajú..“odpovie s chladným výrazom. „ Je to ich vec, ako sa uchránia...“odpovie ľahostajne. „Odkiaľ o tom vieš?“ spýta sa Snape pretože jej ešte nepovedal o tom čo hovoril riaditeľ o príchode Voldemorta na hrad. „ Povedal mi to Bailey“ odpovie Alica. „ Takže o tom vedia aj ostatní...“ozve sa potichu Snape. „ Vedia o tom ale nikto nič neurobí...“pokračuje. „ On ti to povedal len tak?“ nedôverčivo hľadí. „Zdá sa že tu nikto nikomu neverí“odpovie Alica a podíde k nemu. „ Bailey nemá rád nášho riaditeľa, myslím že nás má radšej“ odpovie s úsmevom. „ Tak kedy odídeme?“ spýta sa. „ Už čoskoro..vezmem si nejaké veci..“odpovie svojim typickým odmeraným tónom Snape a kráča k dverám von z izby. „Nezabudni metlu“ zakričí za nim Alica. Snape sa zastaví a otočí s podivným výrazom v tvári. „ Predsa potrebuješ metlu“ vysvetlí s úsmevom Alica. Snape sa zamračí a odíde premýšľajúc o tom, že ani nevie kde svoju metlu má keďže ju už veľmi dlho nepoužil. Vkročí do svojej izby, do kufra nahádže obsah svojej skrine a zatvorí ho. Vkročí do pracovne a vezme množstvo kníh, elixírov a iných čarodejných predmetov. Zahľadí sa pritom na Doresovo indisolubilné telo ktore dostal od Alice. Otvorí jednu zo skríň ktore mal zamknuté. Nachádza sa v nich množsto nebezpečných tekutín ktoré sám pripravil. Niekoľko z nich vezme keď sa dvere do jeho pracovne otvoria a stojí v nich upravená Alica v čierno-bielych šatách až po zem. Otočí sa a chvíľu na ňu hľadí. Alica k nemu ladne prikročí. Snape zacúva pretože nevie čo má v úmysle. „ Mám skoro všetko, ešte si vezmem pár vecí“ ozve sa k nej. „ V poriadku..“odpovie Alica s podozrivým úškrnom. „ Ty nepotrebuješ nič?“ spýta sa Snape. „ Nie mám toto“ Alica vydvihne svoj prútik. „ Myslíš že ti to stačí?“ Snape sa zamračí. „ Nepotrebujem nič“ Alica k nemu prikročí s hypnotickým pohľadom. „ Tam kam ideme nepotrebujem nič“zopakuje a oprie sa o neho. Díva sa na neho a jej oči sa rázom sfarbujú z modrej až po zelenú a čiernu. Tento jej pohľad Snapea hypnotizuje. Chytí ho za plece a priblíži sa k jeho uchu. „ Vstúpili sme s nimi do vojny...“ zašepká premýšľajúc o smrťožrútoch a Voldemortovi. „ A môžeš mi veriť...že tentokrát budem viťazom ja...“pozrie na neho prenikavým pohľadom. „ O tom nepochybujem..keď vezmem do úvahy..kto si..a čím disponuješ..“odpovie potichu Snape. „ Budem ti pomáhať kým budem môcť...“dopovie a skloní hlavu. Odstúpi od nej trochu rozpačito. „ Nie...“Alica k nemu prikročí. „ Viem na čo myslíš...“ pokračuje a vie že Snape myslí na to že ho skôr či neskôr smrťožrúti budú chcieť zabiť alebo že zomrie . „ Ty so mnou budeš už navždy.....ver mi...“ Alica sa na neho díva a súhlasne prikyvuje. „ Bol by som rád aby to tak bolo“ odpovie Snape s trochu skľúčeným výrazom. „ Akokoľvek to bude...smrti sa nebojím...“ pokrúti hlavou a premýšľa o tom že ak bude Alica v smrteľnom nebezpečenstve a bude jej hroziť smrť, on zomrie miesto nej pretože jej poskytol najvyššiu ochranu. „ Nemusíš o tom premýšlať Severus“ zašepká mu do ucha. „ Viem čo si pre mňa urobil...viem to už veľmi dávno...“ prejde rukou po jeho hrudi a Snape sa rázom tvári prekvapene. „ Snáď si si nemyslel že ma môžeš oklamať..“usmeje sa na neho keď vidí jeho pohľad. Pristúpi k nemu a zahľadí sa mu do očí.“Len sa pozriem...“ zašepká. Snape sa na ňu zahľadí ako keby jej dával najavo že sa môže pozrieť do jeho mysle.„ Legillimens“ Alica zreteľne vysloví kúzlo a rázom vidí jeho myšlienky:
„Ste si istý že to chcete urobiť? „ vidí Dumbledorea. „ Ona mi neverí..“odpovie skormútene Snape....rázom sa myšlienka zrýchli no opäť sa zastaví. „ Aspoň budeš v bezpečí...aj keď to bude znamenať že ťa už nikdy neuvidím....“ ozve sa Snapeov hlas. Myšlienka v ktorej premýšlal o najvyššej ochrane ktorú jej poskytol. „ Je tvojou milenkou...jednou z mnohých Snape? Si si tým istý...?“ v jeho mysli sa rázom objavila nedôverčivá tvar Bellatrix Lestrangeovej. Tvár ktorá hovorila že neverí. „ Ty si mi vzala môj doterajší život...“ozve sa odrazu Snapeov hlas v myšlienke keď premýšľal o tom ako sa všetko zmenilo keď spoznal Alicu. „ Vzala si všetko čo bolo v mojom živote zlé...nenechala si mi nič...“ pokračuje jeho hlas a je v ňom zreteľne cítiť že to aj trochu ľutuje. „ Každá moja myšlienka ti patrí...nič iné...už neriadi môj život....“ opäť sa ozve a zjaví sa myšlienka ako sa nad ňou skláňa v posteli, ako jej to v tú noc povedal. „ Zomrieš....už tomu nič nezabráni...nikto ti nepomôže...“ ozve sa myšlienka v ktorej sa Snape díval na Jamesa Alena, v ktorej si jeho smrť želal tak veľmi ako nič iné predtým. V ktorej ho pripravil o život aby mu nestál v ceste. „Nechaj ma...iba sa na teba dívať....“ozve sa Snapeov hlas keď prišiel neskoro v noci do jej izby a ostal v nej až do rána. Keď ho zmietali desivé sny jeho mučivej minulosti. Rázom sa tok myšlienok skončil a Alica sa ocitla naspäť v izbe. Snape na ňu hľadel bez slova a trochu skľúčene. „ Si prvá....a posledná...komu som svoje myšlienky dobrovoľne ukázal“ odpovie potichu. Alica na neho hľadí trochu zdesene, ten jeho pohľad je taký ako keby sa na ňu díval smrťožrút ktorému bolo ublížené, ako keby ju študoval. „ Veď tvoje myšlienky nie sú zlé...ty predsa..niesi...zlý človek Severus“ odpovie Alica. „ Som rád že si to myslíš“odpovie odmerane a nie je nadšený tým že jeho myšlienky videla. Sám si pripadá trápne a hanblivo keď videla jeho myšlienky ktoré jej bezpodmienečne všetky patria, keď videla že nie nič iné čo by jeho myseľ zamestnalo ako neustály strach o ňu. Že o nej premýšľa neustále, dychtivo, žiadostivo,posadnuto...ako o veci ktorú nikdy nemal, jedinej možnosti pre život ktorá pre neho ostala...ktorú miluje natoľko že je ochotný zomrieť pre ňu, pre ktorú sa stal opakovane vrahom, ktorej dovolil aby mu vzala jeho temný svet ktorý svojím spôsobom vždy miloval, jeho neuveriteľnú moc byť morálne silnejší ako iní. To že jej dovolil aby s ním robila čo len chce ho zapĺňalo odporom k sebe samému. Pretože jej to dovolil.Dovolil jej to čo nikomu inému predtým...aby ho vlastnila..aby bol od nej závislý. Cítil sa zle keď premýšľal o tom že od nej závisí on sám, pripúšťal možnosť že ak by o ňu prišiel padol by na samé dno a stratil všetky zábrany, česť, hrdosť, autoritu, prevahu. Sám premýšľal o tom že také myšlienky nikdy nemal, sám seba odrazu nepoznal. Odrazu nepoznal človeka na ktorého sa denne díval v zrkadle, tvrdého, neúprosného, chladného, odhodlaného urobiť to najhoršie aby dosiahol čo chce. Vyčítal si že trochu zmäkol odkedy ju pozná. „ Ale Severus nepremýšlaj o tom takto..“ ozve sa Alica keď vidí na čo myslí. „ Ty si predsa stále rovnaký človek ako predtým..“odpovie narážajúc na jeho neznášanlivú povahu a ostatné danosti. „ Ale musíš pochopiť...že ak človek miluje iného človeka...tak od neho závisí...žije pre neho...netráp sa myšlienkami o tom že teraz si snáď iný. Ty nie si iný...proste máš len niekoho rád“dokončí. „ Neviem to pochopiť..nikdy som tak nežil..“odpovie Snape s namosúreným tónom. „Ale...“ozve sa Alica. „ A nehodlám to tu rozoberať...videla si čo si videla a ja nemám čo by som k tomu povedal“ odpovie odmerane a nemieni slovne priznať to že jeho myšlienky sa v obrovskej miere týkajú len jej. Neurobil by to, potom by sám sebe dokázal že je mäkký ak niečo také prizná. Chvíľu na ňu hľadí a odrazu sa mu zdá menšia ako obvykle. „ Severus?“ preberie ho Alicin hlas. „ Tak kedy ideme?“ spýta. „Hneď len čo sa zbalím“odpovie Snape a začne hádzať veci z políc do druhého kufra. „ Môžem ti pomôct?“ spýta sa laškovne Alica. „Nie“odpovie Snape a a snaží sa na ňu príliš nedívať aby si nepoplietol to všetko čo si musí vziať. „ Ale no tak“ Alica k nemu zozadu prikročí a obijme ho, hlavu si položí na jeho chrbát. „ Severus..už som sa ťa pýtala prečo máš na hábite toľko gombíkov?“ spýta sa ho a niekoľko z nich rozopne. „ Ehm..áno pýtala...“odpovie nervózne Snape cítiac ako ho obíjma. „ Mám ich pretože ak chcem pracovať s elixírmi musím byť kompletne odetý pretože...“ preruší rozprávanie keď jej ruka zamieri kamsi pod pás. Snape vystrúha podivný takmer až šokovaný výraz a ruku jej odsunie nabok aby neucitila niečo za čo by sa v tejto chvili určite hanbil. Alica ho obkrúži a postaví sa pred neho. Priblíži sa. „ Čo keby si mi o tom čosi porozprával?“ koketne sa na neho usmieva keď vidí Snapeov nervózny a hanblivý výraz. Stále si ešte nezvykol na takýto druh spoločnosti. Len čo to Alica dopovie pobozká ho. Nechá sa bozkávať a rukami ju hladí po oboch pleciach. V tej chvíli niekto zaklope na dvere. Snape od nej odstúpi.“Nabudúce keď budeme sami tak tie dvere odčarujem aby na nich nikto nemohol klopať“ozve sa podráždene a otvorí dvere. Stojí v nich Olympia Greedová. „ Som zbalená“ s úsmevom pozrie na Alicu a Snapeovi je jasné že Olympia pôjde s nimi. O hodinu sa všetci traja vybrali von z hradu, nepozorovane a potichu nasledovaní batožinou. „ Čo tie kufre?“spýta sa Olympia premýšľajúc o tom že ak pôjdu na metle čo urobia s kuframi. Alica na svoje kufre namieri prutik a všetka batožina sa rázom akokeby vleje do jej prútika. To isté urobí bez rečí Snape. „Aha“ usmeje sa Olympia a urobí to tiež.