13 - 14. kapitola
13.kapitola – Azkaban
Už na druhý deň sa po Rokforte roznieslo že Snape zabil Artemiusa Roweta. A tentokrát študenti vedeli aj prečo. „ Zachránil Alici život“ ozvala sa Hermiona keď kráčala do Veľkej Siene s Harrym a Ronom aby sa naobedovali. „ Ako to môžeš povedať? Veď zabil človeka, je to vrah“ zašepkal pre istotu Ron. Nevedel či Snape nie je na blízku.
„ Ron veď to bol smrťožrút, chcel zabiť Alicu, videl si vôbec ako vyzerá po tom čo jej Rowet urobil?“ okríkla ho Hermiona. „Čo na to hovoríš ty Harry?“ spýtala sa. „ Myslím že ja by som pre ženu ktorú milujem urobil to isté“ odpovedal. „ Pre akú ženu? Snáď nám tu nechceš nahovoriť že ju Snape miluje, zbláznil si sa Harry? Veď je to Snape“ ozval sa Ron. „ Aký dôkaz ešte potrebuješ aby si tomu uveril Ron? Podľa mňa to je úžasné. On pre ňu riskoval všetko. Myslím že keby bolo takých mužov viac tak by na svete neboli nešťastné ženy“ zasnene sa usmiala Hermiona. „ Hmm mne je zle“ znechutene pokrčil pery Ron pri pohľade na Hermionu rozplývajúcu sa nad Snapeom. Sadli si do Veľkej Siene. Väčšina študentov obedovala a rozprávala sa o posledných udalostiach. Niektorí z nich považovali Snapea za vraha. No väčšina študentov jeho čin nevnímala ako niečo zlé. „ Veď zabil smrťožrúta, to nie je zločin, prečo má ísť do Azkabanu?“ pýtal sa Franck Norey Parvati Patillovej. „ Neviem podľa mňa je hrdina, veď je to úžasné čo urobil, keby niekto niečo také urobil pre mňa bola by som šťastná. Aj keď aj o Snapeovi sa hovorí že je smrťožrút“ pokrútila hlavou Parvati. Ako sa zdalo Snapeov čin sa pozdával najmä študentkám ktoré pre nich dovtedy odporného a slizkého učiteľa elixírov odrazu vychvaľovali do nebies. „ Je to také romantické....je úžasný...keby tak ochránil mňa......“ nieslo sa vo Veľkej Sieni pri rozhovoroch dievčat. O niekoľko minút vstúpil do Veľkej Siene Snape. Sebavedomo kráčal k svojmu stolu. Okamžite stíchli všetky diskusie a dívalo sa na neho nespočetne veľa očí. Niektoré z nich s opovrhnutím, niektoré s obdivom. Prechádzal pomedzi dve dlhé stoly. Dievčatá za nimi sediace sa za ním lačno obzerali a naťahovali. On však všetky pohľady odignoroval a posadil sa za učiteľský stôl. Všimol si že sa na neho pozerajú okrem študentov aj jeho kolegovia. Otočil hlavu a prebodol ich smrtiacim pohľadom. Všetci jeho spolupracovníci sa odrazu dívali inam alebo sa tvárili že sa medzi sebou rozprávajú.“ Je úžasný“ rozplývala sa Hermiona pri pohľade na Snapea. Ron sa na ňu znechutene pozrel. „Ginny pozri sa na Herm...“otočil sa k Ginny. Ginny si podopierala bradu rukou a rovnakým zamilovaným pohľadom ako Hermiona sledovala Snapea. „ Harry, kam sme sa to dostali?“ opýtal sa Ron so zúfalým výrazom v tvári. Harry pokrútil hlavou a usmial sa. Po obede na študentov čakalo ešte niekoľko hodín. Medzi inými aj hodiny elixírov zo Snapeom. Študentky ktoré sa chystali na jeho hodinu prišli do učebne perfektne upravené a namaľované. Mužská časť populácie triedy ich správanie nechápala. O niekoľko minút na to nakráčal do triedy Snape. „ Takže, z Vám veľmi známych dôvodov, budeme mať už iba 3 hodiny výučby elixírov. Aby ste boli všetci klasifikovaní do budúcej hodiny mi napíšete stručný prejav v ktorom sa zameráte na rozdiely medzi organickými a anorganickými druhmi surovín do elixírov. Nejaké otázky?“ pochmúrne sa spýtal. Nikto sa ani neozval. „ Dnes pripravíte zmenšovací elixír. Pre tých čo nevedia slúži na zmenšenie akejkoľvek veci alebo osoby. Začnite robiť!“ rozkázal. „ A vyberte si suroviny!“ mávol prútikom a otvoril skrine so surovinami určené študentom. Študenti sa okamžite pustili do prípravy. Snape si sadol za katedru a sledoval kto ako pracuje. Nemohol si nevšimnúť ako sa na neho spoza kotlíka usmievala Hermiona, sestry Pattilové a niekoľko ďaľších študentiek. Zamračil sa aby im dal jasne najavo aby s tým prestali. Jeho pohľad sa zameral na Melanie Wilsonovú. Stála pri svojom kotlíku a zamilovane na neho hľadela zatiaľ čo sa tvárila že drví Jasenský koreň. Došla mu trpezlivosť. Postavil sa a podišiel k nej. „Wilsonová! Keď budete takto pokračovať tak neskončíte ani do zajtra!“ okríkol ju. Študentka na neho iba bez slova hľadela. „ Tak čo je s vami?“ zatriasol ňou. „ Nič pane“ usmievala sa na neho. Snape po nej hodil kyslý výraz a vrátil sa ku katedre. Na nasledujúci deň sa to isté opakovalo. Väčšina študentiek na neho spoza kotlíkov zasnene hľadela. Tento fakt ho už začínal poriadne rozčuľovať. „ Dúfam že všetci máte napísané práce na tému ktorú som Vám zadal. Po hodine mi ich odovzdáte“ vyštekol na študentov. Skončila hodina a študenti sa zoradili do radu pred jeho katedrou aby mu svoje práce odovzdali. Melanie Wilsonová mu svoju prácu odovzdala a blažene sa pritom usmievala. „ Dúfam že sa Vám to bude páčiť“ žmurkla na neho. Snape na jej žmurknutie reagoval nechápavým ale kyslým pohľadom. „ To uvidím keď si to prečítam, môžete ísť“ povedal. Wilsonová však naďalej stála pred jeho katedrou. „ Povedal som že môžete ísť“ zopakoval dôraznejšie. „ Alebo snáď ešte niečo chcete?“ spýtal sa hľadiac do jej práce. „ Nie..teda vlastne áno“ koktala Wilsonová. Snape sa postavil od katedry. „ Tak čo je to s vami Wilsonová?“ podráždene sa spýtal.
„ Neodchádzajte Severus, nedovoľte aby Vás tam odviedli, vy ste predsa nič zlé neurobili!“ vrhla sa na neho a silno ho objala. Snape bol najprv trochu v šoku no potom opäť použil svoj ľadový pokoj. „ Ako ste ma to nazvali slečna Wilsonová?“ opýtal sa jej keď stál nehybne v jej objatí. Sklonil hlavu a pozeral sa na o hlavu nižšiu dievčinu ako ho obíjma. Všimol si aj ostatných študentov ktorí nevedeli zakryť svoje šokované tváre. „ Ehm...Sev..teda profesor Snape“ opravila sa.
„ Ocením ak sa zdržíte toho aby ste ma oslovovali krsným menom. Ďakujem za Vašu úprimnosť, no nedopustím aby Vaše neprístojné správanie akokoľvek ohrozilo Vaše výborné výsledky na hodine elixírov. Takže buďte taká láskavá a kontrolujte sa!“vyprskol, chytil jej ruky a odstrčil ju od seba. V učebni nikto nemukol. Sledovali ho iba desiatky šokovaných tvárí. Každý čakal či k tomu niečo povie. „Dobre...“ nadýchol sa. „..... ak sa ešte niekto ozve čaká ho vylúčenie!“zahulákal. Nikto sa ani neozval, všetci na neho iba hľadeli. Niektorí s rešpektom iní zo strachom. Cítil však aj to, že nechcú aby odišiel. Akokoľvek ho väčšina študentov celú tu dobu neznášala, zvykli si na neho.„Niekedy sa to s nimi dalo vydržať....“ pomyslel si keď sa rozhliadol po svojej učebni a študentoch v nej. „ Možno som k nim mohol byť lepší“ premýšľal ďalej. „ Na druhej strane...“ jeho pohľad zablúdil na Harryho a Rona ako sa smejú a čosi si šuškajú. „ ...nič sa nemá preháňať“ dokončil svoju myšlienku.
„ Potter!!!!! Weasley!!!!! !Každému strhávam 10 bodov za neprístojné poznámky a neúctu k učiteľovi!“ okríkol ich a zlovestne sa pritom uškŕňal. „ A vy ostatní! Urýchlene odovzdajte vaše práce a zmiznite mi z očí kým Vaše fakulty neoberiem o všetky body!“
Po hodine sa pobral do Alicinej izby. Ležala v posteli no cítila sa už podstatne lepšie.
„ Severus“ usmiala sa keď ho videla v dverách. „ Ako sa cítiš?“ prehodil. „ Dobre, už som skoro zdravá“ usmievala sa. „ Čo ti je ?“ opýtala sa keď videla jeho smutnú tvár.
„ Som len unavený, no tam kam idem budem mať dosť času na oddych“ ironicky odpovedal.
„ Ostáva ti niekoľko dní. Ako dlho budeš preč?“ spýtala sa smutne. „ To ešte neviem, no asi tak dva mesiace“ odpovedal chladne a sadol si na jej posteľ. „ Dva mesiace??“ pozerala na neho šokovane. „ Čo tu budem robiť taký dlhý čas?“ spýtala sa ho smutne.
„ Možno by si sa mohla konečne naučiť krotiť svoje emócie a taktiež kúzla“ uškrnul sa. „ Nebude to na škodu. Niekedy ťa tvoja moc ovláda. No to nie je správne. Musíš sa naučiť ovládať ju, nie aby ona ovládala teba“ potichu dopovedal. „ Možno máš pravdu“ sklonila hlavu. „ Severus čo ak sa ti v Azkabane niečo stane?“ nervózne sa ho opýtala.
„ Čo by sa mi malo stať?“ podráždene sa postavil z jej postele. „ Čo ak ti tam niekto ublíži alebo ťa dostanú dementori? Veď tam sú tí najhorší ľudia, smrťožrúti a..“ začala s obavami. „ Nehovor hlúposti! Aj ja som smrťožrút, medzi tých čarodejníkov patrím“ odpovedal zachmúrene. „ Nepatríš!“ okríkla ho. Snape zaklonil hlavu a zavrel oči. Potom ich následne otvoril. Prikročil k nej a opäť si sadol na jej posteľ. „ Všetkých čo tam sú veľmi dobre poznám“ prehovoril pokojnejšie. „ Nikto mi neublíži a ak áno viem ako sa brániť. Takže viac svoju peknú hlavu takými nezmyslami nezaťažuj“ pokračoval. „ Ako? Veď prútik nebudeš mať“ spýtala sa. „ Nepotrebujem ho“ odpovedal potichu. „ Ale ako...“ ozvala sa Alica. „ Pozri, mne sa nič nestane takže si nerob starosti“ ubezpečil ju. „Prosím ťa nezabudni na mňa“ priblížila sa k jeho tvári a z oka sa jej vykotúľala slza. „ Nezabudnem“ pozrel sa jej do tváre a prstom utrel jej slzu. „ Aj keď tu nebudem, budem ťa vidieť, čo robíš, ako sa máš“zašepkal. „Neviem čo tu budem robiť sama“ zašepkala. Snape sa od nej odtiahol a nahnevane sa pozrel na dvere. „Čo sa deje?“ opýtala sa nechápavo. „ Náš rozhovor už značnú chvíľu nie je súkromný“ zašepkal a blížil sa k dverám. Otvoril ich a videl vydesené tváre Hermiony a Parvatti Patillovej. Vyšiel z izby a zatvoril za sebou dvere. „ Môžete mi vysvetliť prečo načúvate za cudzími dverami?!!“ nahnevane ich okríkol. Díval sa na nich priam smrtiacim výrazom. Prísne pozrel na Hermionu. „ No...eee.. my sme ...e...“ koktala. Pozrel na Parvatti v domnení že mu podá vysvetlenie. Tá jeho smrtiacemu pohľadu okamžite podľahla a bleskovo utiekla. Snape za ňou pozeral prižmúrenými očami. „ Takže, zdá sa že Patillová nemá čo by mi k tomu povedala, tak je na Vás aby ste mi to vysvetlili inač budete mať veľké problémy Grangerová“ nebezpečne k nej priblížil svoju tvár. „ My sme len chceli vedieť ako sa má Alica“ vydesene zo seba vysúkala Hermiona. Snape na ňu nedôverčivo pozrel. „ Grangerová buď mi poviete pravdu alebo si ju zistím sám. Viete dobre že vaše výsledky vo vnútroobrane mysle sú žalostné“ nahnevane jej povedal. „ My sme sa chceli dozvedieť či je pravda že vy a Alica...no...“ sklonila hlavu. Snape na ňu nahnevane hľadel. „ Vy máte pocit že sa Vás týka môj osobný život Grangerová?!“reval po nej. „ Nie pane...“ odpovedala potichu Hermiona. „ Máte pocit že sa môj osobný život týka slečny Patillovej?“ opýtal sa už pokojnejšie. „ Nie pane“ odpovedala rovnako Hermiona. „ Aký máte dôvod vŕtať sa v mojom osobnom živote?!“ zavrčal. „ No viete, veľa študentiek Vás od toho incidentu vníma inač. Trošku lepšie a....“ začala Hermiona. „ A to je dôvod prečo s Patillovou počúvate za cudzími verami?!“ zreval. „ Nie len sme to chceli vedieť“ odpovedala Hermiona ktorá mala slzy na krajíčku. „ Môj osobný život je výhradne moja vec Grangerová! Nie Vaša ani Patillovej!“ reval ďalej. Hermiona ticho stála a hľadela do zeme. „ Strhávam Chrabromilu 50 bodov za Vašu neuveriteľnú drzosť a neúctu k mojej osobe!“ zasyčal. „ A teraz vypadnite kým sa nerozhodnem pre ďalšie disciplinárne kroky voči Vašej osobe!“ zavrčal a Hermiona sa okamžite zobrala a bleskovo odišla. Snape sa vrátil nazad do izby. „ Na koho si tam kričal?“ usmiala sa Alica. „ Grangerová s Patillovou ako sa zdá, radi pchajú nos do cudzích vecí. Ako dobre že mám s nimi ešte zajtra hodinu“ uškrnul sa. V hlave sa mu vybavilo hneď niekoľko trestov ktorými im znepríjemní hodinu s ním.Prešlo niekoľko dní a Snapeov odchod do Azkabanu sa blížil. V deň keď mal odísť prišli do Rokfortu dvaja muži z ministerstva ktorí pre neho prišli aby zabezpečili bezproblémový odchod. Snape sa rozlúčil s Alicou a nasledoval mužov. Keď odchádzal sledovala ho celá škola. Niektorí si vydýchli že od neho budú mať pokoj. Niektorí ho ľutovali. A niektoré študentky dokonca aj vyronili niekoľko sĺz. Keď odišiel na Rokforte zavládol podivný smútok ale rovnako tak aj pokoj. O niekoľko hodín sa Snape dostal do Azkabanu. Musel odolať mučivému kontaktu s dementormi a odovzdať prútik aj všetky svoje osobné veci. Vyzliecť si hábit a obliecť si väzenské handry. Kráčal temnou chodbou s okovami na rukách doprevádzaný dvoma strážcami. „ Opäť v Azkabane Snape?“ uštipačne sa ozval väzeň spoza mreží jednej cely. „ Koho si zabil tentokrát?“ ozval sa ďalší.“ Ty odtiaľto živý nevýjdeš! Nakopem ti zadok!“ reval po ňom fúzatý väzeň. Snape sa zastavil a pristúpil k jeho cele. „ Ak budeš chcieť, ja a všetky časti môjho tela budeme na blízku. No možno by si si mal premyslieť čo urobíš. Dúfam že ti nemusím pripomínať čo sa stalo naposledy keď sme sa my dvaja stretli“ z ľadovým pokojom prehovoril. Vražedne na neho pozrel a pokračoval ďalej. „ Toto ťa ešte výjde draho“ reval po ňom väzeň. Snape sa pobavene uškrnul. Otvorili mu jeho celu. Dali mu dole okovy a on do nej vošiel. Sadol si na kus kameňa ktorý mal slúžiť ako lôžko. Poobzeral sa po cele. Kamenné steny nemali okná, bol obklopený iba desivými a chladnými kamennými múrmi. V rohu videl stáť ďaľšiu osobu. Vychudnutého,špinavého a zúboženého muža. Nevenoval mu pozornosť a prezeral si ktoré miesto v cele by bolo pre neho najvhodnejšie. Temnota a chlad ktorý ho obklopoval mu vyhovoval. Cez mreže jeho cely videl desivé prízraky dementorov. „Severus Snape, aké milé prekvapenie“ ozval sa hlas muža ktorý bol v cele spolu s ním. Snape na neho hľadel podráždeným výrazom. Toho muža nepoznal. „Kto ste?“ zasyčal. „ Arthur Miles“ uškrnul sa chlap. „ Kedysi som pracoval na ministerstve, no znepriatelil som sa Luciusovi Malfoyovi a tak ma nechal zavrieť sem. Som tu už 8 rokov“ pokračoval muž. „ Malfoy?“ pobavene sa opýtal Snape. V Azkabanských handrách strácal na svojej nadradenosti,rešpekte a vzhľade mocného čarodejníka. Vyzeral ako väzeň, trestanec ktorý v Azkabane žije už niekoľko rokov. Odrazu nevyzeral ako profesor Snape, učiteľ elixírov ale ako obyčajný človek. „Áno, odpovedal Miles. Keď sa odtiaľto jedného dňa dostanem tak mu to všetko spočítam“ zavrčal nahnevane Miles. „ Kým sa odtiaľto dostaneš Malfoy už bude dávno mŕtvy“ ľadovo prehodil Snape. „ A čo ty? Koľko rokov si dostal?“ spýtal sa Miles. „ Ja sa tu nezdržím“ odpovedal potichu Snape a ľahol si na kamenné lôžko.
Prešlo niekoľko týždňov a život na Rokforte pokračoval. Pokračovalo vyučovanie, väčšina ľudí už aj zabudla na to že Snape sedí v Azkabane. Jediný kto na neho myslel bola Alica. Sedela pri večeri a smutne hľadela do prázdna. „Musíš niečo zjesť“ podporovala ju Minerva McGonnagalová. „ Musíš na neho zabudnúť“ povedala jej.
„ Sľubil mi že sa vráti“ reagovala Alica. „ Moja milá, je veľmi ťažké utiecť z Azkabanu, navyše ak to urobí budú ho hľadať, stane sa utečencom“ dopovedala McGonnagalová. Alici sa tisli do očí slzy. Vstala a utiekla z Veľkej Siene. Vošla do svojej izby a rozplakala sa. Smutne hľadela do pukajúceho ohňa v krbe a po jej lícach sa kotúľali slzy. „ Strašne mi chýbaš“ zašepkala a po jej tvári sa vykotúľali ďalšie slzy. Podišla k oknu a pozerala na tmavú prírodu ktorá obklopovala Rokfort. Pred jej oknom sa hemžili svätojánske mušky. Zapozerala sa na ich malé svetielka. Odrazu sa zoradili a vytvorili svojimi telami malé svietiace srdce. Alica na to udivene hľadela. No napriek jej slzám, pri pohľade na malé svietivé srdiečko vytvorené telami svätojánskych mušiek sa na jej tvári objavil úsmev. Vedela že je to on. Vedela že jej chce povedať že na ňu nezabudol. Posadila sa na posteľ. Usmievala sa no napriek tomu sa z jej očí kotúľali slzy. „Čo všetko si ochotný riskovať...“ pokrútila hlavou.
Snape ležal na svojom kamennom lôžku so zatvorenými očami. Len jeho pery sa pohybovali. Šepkal niekoľko slov v latinčine. Jeho spoluväzeň Arthur Miles na to iba nechápavo pozeral. Snape sa plne koncentroval a vyriekaval latinské slová. Jeho myseľ sa dostala až medzi múry Rokfortu. Videl v nej pohľad na Alicu ako sedí na svojej posteli, s uslzenými očami a smutnou tvárou. Videl jej smutnú ubolenú dušu. Videl ako si spomínala na všetko čo spolu prežili, ako sa spoznali. Videl že sa cíti sama a opustená a trpezlivo čaká na deň kedy ho znovu uvidí. Odrazu otvoril oči a bol nazad vo svojej cele. „ Ktorá z nich ťa núti aby si sa k nej vracal pomocou svojej mysle?“ uškrnul sa Miles vtipkujúc o ženách. „ To nie je tvoja vec“ odbil ho Snape.
Prešli dva mesiace odkedy Snape odišiel. Do Rokfortu sa vrátil Remus Lupin spolu s Alyn Woodovou. Ministerstvo rozhodlo že je nevinná a že bola len obeťou útoku Pána zla. Dostal sa do jej mysle a na základe toho urobila čo urobila. Bola voľná, mohla sa pokojne vrátiť do Rokfortu. Profesorku Woodovú vítalo nespočetne veľa žiakov a takisto aj učiteľov. Pri slávnostnej večeri ju Dumbledore oficiálne privítal nazad v učiteľskom zbore. Alica po večeri sedela vo svojej izbe a čítala knihu o čiernej mágii. Za tie dva mesiace sa zdokonalila vo svojich kúzlach a rovnako tak aj v ovládaní svojich emócii, či ovplyvňovaní mysle iných. Do polnoci chýbali dve hodiny keď sa na jej dverách ozvalo klopanie. „ Ďalej“ ozvala sa Alica. „ Prepáč, môžem?“ v dverách stála Alyn Woodová. „ Áno poď“ prikývla Alica. „ Čo potrebuješ?“ postavila sa z kresla.
„ Chcela som.... sa Ti ospravedlniť za to čo som ti urobila“ začala Alyn so sklonenou hlavou. „ Na to už nemyslím. Bolo to dávno a navyše to nebola tvoja chyba ovládal ťa Voldemort“reagovala Alica. „ Áno, ale to čo som urobila s tvojou metlou som urobila z vlastnej vôle a mrzí ma všetko čo som ti spôsobila“ pokračovala Alyn. „ Už na to nemysli“ priateľsky ju chytila za plece Alica. „ Kde je Severus?“ opýtala sa Alyn. Alica sklonila hlavu a sadla si nazad do kresla. „ Poslali ho do Azkabanu“ smutne odpovedala. „Čože?“ šokovane na ňu hľadela Alyn. „ On...zabil jedného muža...smrťožrúta“ pokračovala Alica. „ Preboha“ Alyn tomu nemohla uveriť. „ Ako sa to stalo? Prečo?“ pýtala sa. „ Je to veľmi zamotaný príbeh, nechcem si na to spomínať“ odpovedala Alica. „ Ale, to ho už nikdy neuvidíme?“ pýtala sa šokovaná Alyn. Nemohla uveriť že Snape niekoho zabil a že je v Azkabane. „ To neviem, no verím tomu že áno, povedal mi že sa po mňa vráti“ odpovedala potichu Alica. “No, na to sa príliš nespoliehaj. Nie je ľahké z Azkabanu utiecť. Navyše Severus má mnoho tajomstiev ktoré nikomu nepovie a..... Viem...že ho máš rada. No musím ťa varovať, on nie je muž do ktorého je dobré sa zaľúbiť. Ja som toho živým dôkazom“ odpovedala Alyn. „ Ja ho chápem, viem aký život žije, no viem aj to ako mu pomôcť. Keď býval v dome kde som bola správkyňa, videla som v jeho očiach obrovský smútok, pretože on z Rokfortu odišiel kvôli Tebe, videla som že pre neho znamenáš veľa“ začala Alica. „ Ty myslíš že ma miloval?“ opýtala sa prekvapene Alyn. „ To nie...on ťa mal rád ako niekoho s kým mohol tráviť čas, ako niekoho kto v ňom videl aj to dobré, ako kamarátku, možno milenku pri ktorej zabudol na všetko čo ho ťažilo, ale nie ženu ktorú by miloval“ dopovedala Alica. „ Severus nevie milovať! On má rád iba seba, svoju prácu, svoje tajomstvá, nikoho k nim nepustí, nikoho si nepustí príliš k telu. Niekedy nevieš čo od neho môžeš čakať“ vyštekla Alyn.
„ Možno máš pravdu“ smutne dodala Alica. „Dobrú noc“ Alyn sa nahnevane zdvihla z kresla a odišla. Alica si ľahla na posteľ a smutne premýšľala o tom čo jej Alyn povedala. Z časti mala pravdu. Veď ona o ňom prakticky nič nevie. Nevie ako žil, vôbec nič. Ani za tie dva mesiace jej z Azkabanu nenapísal. „ Zabudol na mňa“ pomyslela si. Cez jej otvorené okno jej vletela do izby čierna sova. V zobáku držala dopis. Vzala dopis a čítala.
Príďte dnes večer o polnoci do Zakázanej chodby na druhom poschodí. Závisí od toho Váš život.
Čo to má znamenať?“ pomyslela si Alica keď prečítala list. „ Možno je to pasca a chcú ma dostať smrťožrúti“ začala nervózne pochodovať po izbe. „ Hmmm nie, sem by neprišli a už vôbec by mi neposielali listy. Keby ma chceli zabiť urobili by to aj v mojej izbe“ uvažovala. Niekoľko minút pred polnocou sa vydala na druhé poschodie. Bola vyzbrojená svojím prútikom a pripravená ho v prípade nebezpečenstva použiť. Vkročila do Zakázanej chodby. Jej prostredie bolo temné, slabo osvetlené a už veľmi dlhú dobu neudržiavané. Všade sa kopil prach a množstvo pavučín ktoré viseli na hrôzostrašných kamenných sochách rôznych nočných tvorov. „ Kde je?“ pomyslela si Alica. Stála v tmavej chodbe a zmocňoval sa jej strach. Prostredie okolo nej ju desilo. Jej postavu pozoroval pár čiernych očí. Približovali sa k nej. Alica cítila že v chodbe už nie je sama. Hustá tma jej však znemožňovala takmer čokoľvek vidieť. Vybrala svoj prútik aby sa v prípade potreby mohla brániť. „ Lumos“ zašepkala a jej prútik začal vydávať slabé svetlo. Pozerala sa okolo seba no nikoho nevidela. Cítila ako rýchlo jej v hrudi bije jej srdce. Odrazu ju za pás chytila čiasi ruka. Druhá jej prudko zakryla ústa. Pár mužských rúk ju pritiahol a cítila za sebou telo druhej osoby. Hlava s polodlhými vlasmi sa k nej priklonila a túžobne si privoňala k jej telu. Mocné ruky ju silno zovreli keď za sebou počula rýchly dych.
„ Neboj sa“ zašepkal jej mužský hlas. Alici sa od prekvapenia na chvíľu zastavil dych. Hlas ktorý k nej prehovoril dôverne poznala. Hlas hrubý, no pri tom veľmi čistý a tajomný, bez akejkoľvek vady, ktorý vždy používal výhradne spisovné slová. Ktorý v nej svojou farbou a tónom vyvolával zimomriavky ale i vzrušenie.Hlas tichý no tak prenikavý a špecifický že Alicu napadol iba jeden jediný človek ktorému by mohol patriť. Očami pozrela na ruku ktorá jej prekrývala pery. Bola špinavá so zápästím omotaným starou handrou. Druhá ruka sa z jej pása presunula na jej predlaktie a pomaly ju otáčala tvárou v tvár k človeku ktorý za ňou stál. Dvihla svoj prútik aby videla kto to je. „ Severus“ šokovane na neho hľadela. Bol to Snape, so škrabancami na tvári, v starých špinavých handrách so zápästiami obviazanými do starých špinavých látok. Vyzeral na nepoznanie.Bol neuveriteľne zúbožený. Neváhala a okamžite ho objala. „ Nezabudol si“ zašepkala mu do ucha. Chvíľu ju bez slova obíjmal a potom sa odtiahol. „ Nie“odpovedal potichu. „ Čo sa ti stalo? Ako si sa dostal z Azkabanu?“ spýtala sa a chytila ho za doráňanú tvár.
„ Mal som isté problémy pri odchode“ pokojne odpovedal. „ Čo máš s rukami?“ pozrela na jeho zápästia obviazané do starých handier cez ktoré už pomaly presvitala krv.
„ Nič“ odvrkol a stiahol svoje ruky. „ Tak ukáž“ povedala. „ Nie“ bránil sa a založil si ruky za chrbát. „ Ukáž mi ich!“ okríkla ho a naťahovala sa za jeho rukami. Snape ťažko vydýchol a natiahol k nej ruky. Odkryla staré handry ktoré mu zahaľovali zápästia. Naskytol sa jej pohľad na hlboké zapálené rany . „ Preboha, kde si k tomu prišiel?“ šokovane na to hľadela. „ Možno ťa to prekvapí ale je ťažké niečo robiť keď máš na rukách okovy“ zachmúril sa na ňu a prekryl si zápästia. „ Panebože“ súcitne na neho hľadela. „ Musíš s tým isť na ošetrovňu“ povedala mu. „ Nie!“ okríkol ju.
„ Počúvaj ma, nikto nesmie vedieť že tu som“ povedal potichu. „ Potrebujem aby si išla do mojej pracovne a do mojej izby a doniesla mi všetko čo je na tomto pergamene“ pokračoval tichým hlasom a strčil jej do ruky kúsok pergamenu. „ D-dobre a kde budeš ty?“ koktala prestrašene Alica. Pohľad na zúboženého Snapea ju desil. „ Stretneme sa tu, o pol hodinu, a vezmi si aj svoju metlu a to najnutnejšie“ pokračoval. „ Počkaj kam chceš ísť?“ opýtala sa. „ Musím odísť a ty pôjdeš so mnou. Rokfort už pre teba nie je bezpečný“ odpovedal. „ Ale prečo?To sa ma ani nespýtaš či vôbec chcem odísť?“ nechápala.“ Nie. Ja sa ťa nepýtam či chceš odísť, ja ti to oznamujem. Odídeš so mnou a bodka“ odpovedal potichu. „ Ale....“ Alica sa pokúsila vzdorovať. „ Nič sa ma nepýtaj a urob čo som ti povedal“ podráždene na ňu pozrel. „ Dobre“ odpovedala potichu. Pristúpil k nej, doráňanou rukou sa nežne dotkol jej tváre a chvíľu na ňu hľadel. Potom sa jej stratil v temnote. Alica na nič nečakala a potichu smerovala do jeho pracovne. Pozrela na kúsok pergamenu. Bol tam napísaný podrobný zoznam vecí ktoré mu má doniesť dokonca aj miesto kde sa ktorá nachádza. Rôzne druhy elixírov, prútik, čierny hábit, čierny plášť, čierna skrinka..... „ Ten toho má“ pomyslela si keď čítala jeho zoznam. Vošla do jeho pracovne a vzala všetko čo bolo na pergamene napísané. „ Transformačný prášok“ prečítala a už sa naťahovala do police. Hneď na to zamierila do jeho izby a vzala niekoľko jeho osobných vecí ktoré boli uvedené na pergamene včetne jeho hábitu a plášťa. Vrátila sa na druhé poschodie do Zakázanej chodby kde na ňu už čakal Snape. „Dobre“ pochválil ju keď videl že doniesla všetko. Vzal svoje veci a chytil ju za ruku. „ Poď“ povedal. „ Počkaj nechceš mi povedať kam ideme ?“ spýtala sa.
„ Poviem ti to po ceste musíme sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať preč“ zašepkal a ťahal ju za ruku. Alica popri jeho rýchlej chôdzi nestačila. Prešli po chodbe a zbadali po nej kráčať Parvati Patillovú. Nanešťastie ich videla. „Hmmm“ nahnevane prižmúril oči Snape. Parvati na neho vydesene hľadela. „ Pán profesor...“ prehovorila. „ Čo sa Vám stalo?“ opýtala sa šokovane hľadiac na to ako vyzerá. „ To nie je vaša vec Patillová“ položil svoje veci. Vzal si len prútik a prikročil k nej. „ Vráťte sa do svojej izby“ chladným tónom jej prikázal. „ A ešte niečo, toto tu sa nikdy nestalo“ dopovedal. Pattilová sa bez reči pobrala ďalej po chodbe. Snape vzal svoje veci a ukryl sa za kamenný múr. Sledoval Pattilovú ako sa od neho vzďaľuje. Keď si bol istý že už nemá šancu opäť ho zazrieť namieril na ňu prútik. „ Obliviate“ vyriekol a ju zasiahlo biele svetlo. Parvati sa zastavila a zmätene hľadela okolo seba no o niekoľko sekúnd pokračovala ďalej do svojej izby. „ Ty si jej vymazal pamäť“ zachmurene na neho hľadela Alica. „ Bude to pre ňu aj pre mňa bezpečnejšie keď si nespomenie že ma tu videla“ odpovedal Snape a pokračovali v ceste. Vyšli z hradu a Snape ju viedol po Rokfortských pozemkoch. „ Tak kam ideme?“ opýtala sa nervózne Alica. „ Do domu mojích rodičov“ odpovedal. „ Načo? A kde to je?“ pýtala sa ďalej. „ Tu nemôžeš ostať“ odpovedal stroho. „ Prečo?“ opýtala sa podráždene. „ Alica, nemáme čas aby som ti teraz všetko vysvetlil. Musíme odtiaľto odísť, na Rokforte sa začnú diať strašné veci. Tam kam ideme ťa nikto nenájde“ pokračoval. „ Ale...“ ozvala sa Alica. „ Poď“ ťahal ju. Odrazu sa zastavil. Videl pred nimi postavu zavalitého muža. „Čo tu robíš Červochvost!“ zreval na muža vyzerajúceho ako potkan. „ Vidím že si nestrácal čas môj pane“ uškrnul sa Červochvost. Snape k nemu podišiel a s nadradeným výrazom na neho z výšky hľadel. Bol od neho takmer o hlavu vyšší. Alica ich len ticho počúvala.
„ Ustúp!“ precedil cez zuby Snape a drgol do Červochvosta. Ten okamžite vybral svoj prútik. Snape nemo mávol prútikom a okamžite ho odzbrojil. „Temný pán ma zabije ak zistí že som Vás nechal odísť“ ozval sa Červochvost. „ Ja ťa zabijem hneď ak sa mi v tom pokúsiš zabrániť“ nebezpečne na neho prehovoril Snape dotýkajúc sa prútikom jeho tváre. Červochovst ustúpil. Snape vzal bez reči svoje veci a Alicinu ruku a pokračovali ďalej. Pre istotu sa otočil aby videl či ich Červochvost nesleduje. „ Kto to bol?“ opýtala sa Alica. „ Voldemortov poskok“ odpovedal Snape. „Myslím že sa ťa bojí, prečo ti hovoril pane?“ pokračovala. „ Niekedy mi slúžil“ uškrnul sa Snape. „ Ty si mal sluhu?“ usmiala sa . „ Áno“. Vyšli z Rokfortských pozemkov. „ Pôjdeme ešte do Šikmej uličky, niečo potrebujem kúpiť“vysvetlil. „Dobre“ súhlasila Alica. „ Ako si sa vlastne dostal z Azkabanu?“ opýtala sa udivene. „ Pomocou čiernej mágie“ odpovedal. „ Ale veď prútik si nemal, tak ako ...“ Alica nedokončila. „ Nepotrebujem ho“ skočil jej do reči .
„ No len Dumbledore to o mne vie“ pozrel na ňu. „ Čierna mágia je úžasna vec Alica“ mierne sa pousmial. „Vieš že za niečo také by si pred tristo rokmi zhorel niekde na hranici?“ usmiala sa. „ Pred tristo rokmi by som niečo také nepovedal“ odpovedal pobavene. „ Navyše myslím že zabúdaš na to s kým sa rozprávaš“ uškrnul sa a pozrel na znamenie na svojej ruke. Chytil ju za ruku a vhodil pod ich nohy transformačný prášok. Objavili sa v Šikmej uličke. O takomto čase v nej nebolo veľa ľudí. „ Sme tu“ ukázal na odľahlé miesto v uličke, keď kráčal ku obchodu s rôznymi čarodejníckymi predmetmi. „ Je to vôbec otvorené? Je niečo po polnoci“ ozvala sa Alica. „ Tu je otvorené vždy“ odpovedal a položil svoje veci pri dverách do obchodu. „ Tu ma počkaj, hneď sa vrátim“ povedal a hľadal vo svojich veciach peniaze. „ Nie aby ťa napadlo niekam odchádzať, stoj tu aby som ťa videl“ mierne zvýšil hlas.
„ Dobre, nemusíš hneď kričať“ ozvala sa podráždene. Vošiel do obchodu a o niekoľko minút z neho vyšiel. „S niekym sa tu stretneme“ ozval sa keď odkladal nakúpené veci. „ S kým?“ zvedavo sa opýtala Alica. „ S väzňom ktorý utiekol so mnou“ odpovedal Snape. „Pôjde s nami, jednak nemá kam ísť, no to by ma nezaujímalo keby som nevedel že nám môže byť nápomocný“ pokračoval.“ Teraz pôjdeme k tvojím rodičom?“ opýtala sa. „ Nie len do ich domu“ odpovedal. „ A kde sú oni?“ pýtala sa ďalej. „ Moji rodičia sú mŕtvi“ odpovedal chladne. „ Je tam žena ktorá sa o dom stará, navyše sa nachádza na mieste kde nás nejaký čas nikto nenájde. To je v tejto chvíli miesto vhodné pre teba, rovnako tak aj pre mňa pretože ako sa zdá o mojom úteku už vie každý“ dopovedal a strhol zo steny plagát hovoriaci o úteku Severusa Snapea z Azkabanu. „ Konečne“ potichu sa ozval Snape keď videl ako sa k nim blíži postava chudého muža. „ Mal som nejaké problémy“ odpovedal muž a zastavil sa pred nimi. „ Môžeme ísť?“ usmial sa. „ Arthur Miles, veľmi ma teší slečna“ galantne sa uklonil pred Alicou. „ Alica Tomarová“Alica na neho udivene hľadela a podala mu ruku. „Odchádzame“ ozval sa Snape.
14.kapitola- Bezpečné miesto
Svitalo keď sa objavili 200 km od Rokfortu. „ Toto je miesto kde chvíľu ostaneme“ povedal Snape a smeroval k veľkému domu. „ To je dom tvojich rodičov?“ spýtala sa Alica. „ Áno“ odpovedal . Podišiel otvoril dvere a všetci traja vošli. „ Severus, aké milé prekvapenie, dlho som ťa nevidela“ vítala ich na chodbe závalitá staršia žena. „ Ahoj Jane, priprav nám tri izby“ ozval sa Snape. „ Ako si praješ, a tebe pripravím aj kúpeľ pretože vyzeráš príšerne. Mimochodom gratulujem k tvojmu úteku z Azkabanu“ usmiala sa závalitá žena a ukázala mu Denného proroka a článok o jeho úteku.
„ Ďakujem“ zachmúril sa. „ Kto to je?“ opýtala sa Alica. Arthur Miles sa medzitým obzeral po interiéri domu. Bol rozmerný a veľkolepo zariadený. Na stenách horeli sviece. Neunikla mu pohybujúca sa rastlina ktorá ho z rohu chodby sledovala dvoma čiernymi očami. „ To je Jane, po smrti mojich rodičov tu ostala bývať. Stará sa o dom. Niekedy u nás pracovala. Keď moji rodičia zomreli, odišiel som do Rokfortu a nechal ju tu bývať“ odpovedal stručne.“ Severus mali by ste sa dať dokopy pretože vyzeráte príšerne“ usmievala sa Alica. Všetci traja si to namierili na poschodie každý do svojej izby. Snape vkročil do honosne zariadenej izby. Zložil veci a vybral svoj tradičný čierny hábit aj plášť. Vzal ho do kúpeľne a pridal k nemu aj niekoľko elixírov aby zacelil svoje rany. O pol hodinu vyšiel z kúpeľne bez jediného škrabanca a rany. Čistý, tradične upravený, vo svojom čiernom hábite. Opäť to bol profesor Snape ktorého každý poznal. Postavil sa pred zrkadlo a prezeral si ako mu to sluší. „ Sluší Vám to pane“ ozval sa muž z obrazu. „ Áno vyzeráte podstatne lepšie ako keď ste sem prišli“ usmievala sa žena z vedľajšieho obrazu. Snape si ich nevšímal, hodil po nich len jeden zo svojich mrazivých pohľadov. Vybalil svoje veci a porozkladal si ich do rôznych políc v izbe. Vyšiel z izby a zaklopal na vedľajšie dvere do Alicinej izby. Nik mu neodpovedal. Zaklopal ešte raz a vstúpil. Z kúpeľne počul prúd tečúcej vody. Premýšľal či má počkať kým Alica výjde zo sprchy, no nakoniec za sebou zatvoril dvere a smeroval dole schodami na prízemie. V rozmernej obývačke videl pri krbe sedieť Arthura Milesa. Sedel a popíjal Whisky. Snape sa posadil do kresla oproti nemu. Rovnako ako on aj Arthur Miles bol už oblečený v hábite. „ Ako dlho tu ostaneme?“ pýtal sa Miles. „ Pár dní, možno týždňov, uvidíme aké budeme mať informácie“ odpovedal Snape. „ Hmmm tá Alica, je veľmi pekná ako si ju spoznal?“ opýtal sa Miles. „ Náhodou keď som istý čas žil neďaleko Londýna. Skrývala sa tam“ odpovedal. „ Ani sa jej nedivím, v dnešných časoch nie je príliš bezpečné mať priezvisko Tomarová“ uškrnul sa Miles. „ Rozhodne to nemá ľahké keď o nej Voldemort vie“ dopovedal. „ To je hlavný dôvod prečo sme tu“ reagoval Snape. „ Voldemort to vie kvôli mne, a ja rozhodne nedopustím aby jej ublížil ktokoľvek z nich“ pokračoval. „ Alica je mocná čarodejnica, no je mladá a nevie svoju moc ovládať tak akoby chcela, preto na ňu musím dávať pozor. Nie som si istý či sa dokáže postaviť Voldemortovi pretože ona bola vždy dobrá a tak aj žila, neviem či bude mať silu. No na druhej strane, obávam sa že ak svoju moc neudrží bude to mať katastrofálne následky pre nás všetkých“ dokončil Snape ktorý si v tej chvíli spomenul na posledný výsledok Alicinho nekontrolovateľného hnevu v podobe totálnej likvidácie jeho milovanej učebne elixírov. „ No Tomarovci boli mocní čarodejníci, ona zdá sa nie je iná“ reagoval Miles. „ Nie je ale musím na ňu dávať pozor, aby neurobila niečo čo by ľutovala, aj na to aby ju nedostali smrťožrúti „ odvetil Snape. „ Zdá sa že si sa podujal chrániť tu ženu nech sa stane čokoľvek mám pravdu?“ opýtal sa Miles a odpil si z Whisky. „ Áno“ odpovedal chladne Snape. „ To pre ňu si išiel do Azkabanu?“ opýtal sa pobavene. „ Áno“ . „ Človeče, pre jednu ženskú toľko problémov?“ uškŕňal sa Miles. „ Je aspoň dobrá?“ drzo sa spýtal. Snape po ňom hodil podráždený výraz. „ Ja s ňou nespím ty zvrhlé prasa!“ zreval po ňom. „Dobre prepáč, len som sa pýtal“ uškŕňal sa ďalej. Snape ho prepaľoval zamračeným výrazom. „ Je to pekná žena tak som si myslel že...“ Miles nedokončil. „ Ešte jedna poznámka o nej a budeš to ľutovať“ nahnevane k nemu pristúpil so zúrivym výrazom v tvári. „Prepáč nechcel som sa ťa dotknúť“ Miles odstupil. „ Tak sa začni starať o svoje veci!“ vyštekol Snape. Nemal náladu rozprávať sa s ním o Alici. Ani o tom aký vzťah je medzi nimi a prečo. Zdvihol sa a odišiel do svojej izby. Alica sa medzitým osprchovala a vyčarovala si nový hábit. Po niekoľkých minútach zišla dole. „ Kde je Severus?“ opýtala sa Milesa. „ Neviem pred chvíľou tu bol, potom odišiel hore, no myslím že o chvíľu sa vráti nazad“ usmieval sa. „ Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?“ opýtala sa ho Alica. „ Boli sme v Azkabane v jednej cele“ usmieval sa ďalej. „ A prečo si skončil v Azkabane?“ rovnako tak sa usmievala aj Alica. „ Mal som isté problémy s Luciusom Malfoyom“ odpovedal Miles. „ Zdá sa že Malfoy nie je príliš obľúbený“ smiala sa. „ Výborne takže teraz som tu s dvoma hľadanými väzňami“ dodala s úsmevom. „ Čo sa mňa týka tak som neškodný“ veselo reagoval. „ No o Snapeovi sa to povedať nedá“ uškrnul sa. „ Čo tým chceš povedať?“ vážne sa zatvárila Alica.“ No, všimol som si že je dosť neľútostný človek a je schopný naozaj všetkého“ pokračoval rovnako vážne Miles. „Prečo si to myslíš?“ opýtala sa.
„ Viem prečo prišiel do Azkabanu, navyše...“ nedokončil. „ Navyše čo! Tak hovor!“ okríkla ho. „ V Azkabane mal problémy s jedným väzňom ktorý sa mu vyhrážal smrťou“ začal Miles. „ No a?“ nechápavo sa zamračila. „ Potom som videl ako k nemu Snape prišiel a niečo mu hovoril“ pokračoval Miles. „ A ?“ stále nechápala. „ Ten muž sa ešte v ten deň obesil vo svojej cele“ dokončil smutne. Alica zostala stáť zarazená. „ Myslím..“ ozval sa zo schodov nahnevaný Snapeov hlas. „...že si slečne Tomarovej povedal viac ako bolo treba“ ozval sa nahnevaným no tichým hlasom Snape,schádzajúc dole po schodoch. „ Radšej odíď“ Alica zašepkala a pozrela na Milesa. Ten sa okamžite no pod náporom Snapeovho prísneho pohľadu vytratil. „ Prečo mi to nemal povedať?“ opýtala sa nahnevane. „ Pretože to ťa zaujímať nemusí. Sú to hlúposti“ odpovedal rovnako nahnevane Snape. „ Hlúposti? Severus veď ja o Tebe nič neviem, neviem nič o tvojej minulosti, niekedy neviem čo si myslieť či si dobrý alebo zlý “ pokrútila hlavou. „ Slečna Tomarová“ začal jej vykať. „ Zapamätajte si niekoľko podstatných vecí“ pokračoval tichým hlasom a nebezpečne sa k nej priblížil. „ Zaprvé, moja minulosť je plná smrti a zabíjania nevinných ľudí, vecí na ktoré si nerád spomínam a ja Vám o tom rozhodne nebudem rozprávať príbehy, len preto že to chcete vedieť. Zadruhé, buďte taká láskavá a pri svojej konverzácii s Milesom vynechajte moju osobu. Zatretie, uvedomte si že som jediný človek ktorému môžete dôverovať aj keď sa Vám občas javím že nie som dobrý“ pokračoval Snape s prísnym pohľadom. „ A zaštvrté...“ jeho pohľad sa odrazu zmäkčil. „ ..nezabudni aké sú moje pocity k tebe. Ty si asi jediná osoba na svete ktorej by som nikdy neublížil. Tak si to už konečne uvedom“ priblížil sa k nej. Alica na neho hľadela.“Prepáč“ zašepkala. „ Myslel som že ten človek nám pomôže, no zdá sa že som sa mýlil“ prehodil Snape hodiac pohľadom do druhej izby kde sedel Miles. „ Mali by sme sa ísť vyspať“ zašepkala. „ Som príšerne unavená“. „ Počkaj“ Snape ju zachytil keď chcela odísť. Stál a pozeral sa na ňu. „ Severus tak čo je?“ nechápala. „ Na chvíľku mlč dobre? Proste len ostaň stáť tam kde si....“ ozval sa. Stál oproti nej a nemo sa na ňu pozeral. Vychutnával si jej tvár aj pohľad na jej telo ktoré tak dlho nevidel.Alica na neho trochu pobavene hľadela. Veľmi jasne si uvedomovala že mu za ten čas zrejme chýbala a takto to dával najavo. Slovami by však niečo také nikdy nepripustil. „ Už môžem ísť?“ spýtala sa s úsmevom. „ Áno“ odpovedal jej a stále sa na ňu pozeral rovnakým pohľadom.Obaja sa rozišli do svojich izieb. Niekoľko hodín bol v dome pokoj. Arthur Miles sedel v knižnici a študoval niekoľko druhov čarodejníckych kníh, alebo sa rozprával s Jane ktorá varila obed.
Alica sa zobudila. Bolo už dávno po obede. Uvedomila si že spala dobrých 8 hodín. Vstala a vyšla na chodbu. Premýšľala. „ Prečo je taký?“ pýtala sa sama seba. „Nedôveruje mi tak aby mi o sebe všetko povedal a....“ nedokončila. Okolo nôh sa jej obmotala gigantická mäsožravá rastlina ktorá sa k nej doplazila s neďalekého črepníka. „ Au pusti ma“ kričala na ňu Alica a snažila sa z nej vyslobodiť. Rastlina sa jej silno obmotala okolo členkov a stiahla ju k zemi. Začala sa po nej plaziť až došla k jej trupu. „ Pusti ma ty burina...keby som tu mala prútik ukážem ti kam patríš!“ revala a snažila sa dotieravej rastliny zbaviť. Odrazu počula ako sa dvere vedľajšej izby otvorili. Rastlina sa od nej okamžite odlepila a bleskovo sa stiahla nazad do črepníka. Alica ostala ležať na zemi a zhlboka dýchala. „Čo robíš na tej zemi?“ nechápavo na ňu hľadel Snape zatvárajúc dvere svojej izby. „ To tá rastlina, obmotala sa mi okolo nôh a zvalila ma zem“ nahnevane sa posadila hľadiac na gigantickú mäsožravku. „No tak to si dala dosť záležať keď sa k tebe doplazila z takej diaľky“ pobavene na ňu hľadel Snape. Neveril jej slovám, pozrel na rastlinu ktorá bola vzdialená dobrých päť metrov. Neveril že by sa doplazila tak ďaleko. „ Čo je to za burinu?!“ nahnevane sa opýtala keď sa dvíhala zo zeme.“ Drosophyllum Giganticus, alebo ak chceš gigantická mäsožravka“ povedal pobavene. „ Načo ju to vlastne pestuješ?“ podráždene na neho hľadela. Videla že jej vôbec neverí. „ Pestuje ju Jane“ uškrnul sa. „ Takúto nebezpečnú burinu ste mali už dávno zlikvidovať veď ma mohla zabiť“ kričala podráždená Alica. „ Iste, nabudúce, ak si nedáš pozor mohla by ti odhryznúť celú nohu“ ironicky odpovedal Snape a dobre sa pri tom bavil hľadiac na rastlinu ktorá sa na neho dívala nevinnými čiernymi očkami.
Nastal nový deň a Alica sa v kuchyni zhovárala s Jane. Dohovárali sa o spoločných nákupoch. „ Potrebujem si kúpiť niekoľko vecí, Jane a nepoznám to tu tak som ťa chcela požiadať...“ nedokončila. „ Ale samozrejme moja, pripravím raňajky a môžeme ísť. Daj mi pár minút dobre?“ usmievala sa závalitá žena. „ Iste, a ďakujem si milá“ usmiala sa Alica a sadla si k svojím raňajkám. „ Severus ešte asi spí“ začala Jane. „ Je deväť hodín, on nikdy nezvykol príliš dlho spať. Ani keď bol malý, vždy vstával spolu s kohútmi keď všetci ostatní ešte spali“ zasmiala sa Jane. „ Ako dlho ste u nich pracovali?“ opýtala sa Alica. „ Tridsať rokov moja“ usmiala sa a posadila sa oproti Alici. „Severus mal rok keď som prišla do ich rodiny pracovať ako slúžka“ pokračovala Jane. „ Musíte mať veľa pekných spomienok“ usmiala sa Alica a predstavovala si Snapea ako malé dieťa. „ Niekoľko z nich mám. No viac bolo tých smutných. Jeho rodičia neboli dobrí ľudia, boli na neho veľmi zlí. Keď sa vrátil z Rokfortu na prázdniny, celé ich strávil v podzemí domu a s nikým príliš nekomunikoval. Občas sa rozprával so mnou, no väčšinu času bol veľmi samotársky a utiahnutý. Myslím že to bolo niečo ako jeho forma úteku z reality. Zatvoril sa tam a čítal knihy o mágii alebo tak niečo...“ dokončila Jane. „ Aha“ stroho reagovala Alica. Rozosmutilo ju že Snape neprežíval príliš šťastné detstvo, hoc to v jeho mysli videla už vtedy keď sa prvý krát stretli. Možno aj preto bol vždy taký odmeraný. „ Môžeme ísť?“ opýtala sa Jane. „ Jasné, len si skočím pre veci a....“ nedokončila. „ Môžem mu to zaniesť do izby?“ opýtala sa Alica a ukázala na honosne pripravené raňajky. „ Prečo nie, len dúfam že tam neurobí neporiadok“ usmievala sa Jane. Alica vzala tácku s niekoľkými taniermi s jedlom a smerovala do jeho izby. Potichu otvorila dvere a položila mu raňajky na veľký stôl na ktorom sa týčilo niekoľko kopiek perfektne poukladaných kníh o elixíroch a čiernej mágii. Podišla k jeho posteli. Videla ho ako pokojne oddychuje a obíjma pri tom vankúš. Tento pohľad Alicu nadmieru pobavil. Prikrývka siahala až po jeho nos. Odhaľovala spokojne oddychujúce oči a pramene strapatých havraních vlasov. O niekoľko centimetrov nižšie odhaľovala dve ruky ktoré obíjmali obrovský vankúš na ktorom mal položenú hlavu „ Vyzerá rozkošne“ usmiala sa Alica. „ Tak nevinne“ potichu sa zasmiala aby ho nezobudila. Sadla si za jeho stôl a na kus pergamenu mu napísala kam ide. Pergamen stočila a nechala mu ho pri tácke s raňajkami. Vstala a odišla.
O pol hodinu na to sa Snapeove oči otvorili. Posadil sa na posteli a zachmúrene hľadel na raňajky na jeho stole. „ Načo mi to nosí sem“ zahundral. Jeho oči zaostrili na kus zvinutého pergamenu. Vstal z postele a podišiel k stolu. Rozvinul pergamen a čítal:
Severus, potrebujem si kúpiť pár vecí preto som išla do mesta. Nemusíš mať obavy je so mnou Jane. Nezdržím sa.
P.S.: Dúfam že keď uvidíš jedlo v tvojej izbe nevyhodíš ho prvým oknom ktoré nájdeš.
P.S-1: Ak máš v úmysle potrestať Jane za to že si dovolila priniesť ti raňajky do izby tak sa neunúvaj, doniesla som ti ich ja. Viem že nemáš rád keď sa o teba niekto stará. No keď som videla tvoju nevinnú tvár ako spokojne oddychuje nemohla som si pomôcť. Keď prídem teším sa na svoj trest.
Snape dočítal list a chvíľu sa tváril nadmieru pobavene. „ Že nevinnú tvár“ uškrnul sa. „ Je milá“ povedal potichu. „ Áno to je pane a má vás rada“ ozval sa muž s obrazu.
„Nepýtal som sa Vás na váš názor!“ zavrčal Snape. Prezliekol sa do hábitu a zišiel dole. V knižnici sedel Miles. „ Nepovedala ti kedy sa vráti?“ opýtal sa ho chladne. „ Nie, no povedala že sa nezdrží“ reagoval Miles s knihou v ruke. „ Keď sa vráti, pošli ju za mnou do mojej pracovne dole v dome“ pokračoval chladne. „ Dobre“ Miles prikývol a ďalej sa venoval svojej knihe. Snape bez slova odišiel a smeroval do podzemia domu. Otvoril veľké drevené dvere a vošiel do tmavej studenej miestnosti. Obsahovala stôl, niekoľko starých skríň, police na ktorých stáli zaprášené prázdne fľaše na elixíry, kotlíky rôznych veľkostí, suroviny a byliny na prípravu elixírov a malú knižnicu s knihami. „ Tu to začalo“ pomyslel si keď sa porozhliadol po miestnosti. Bolo to miesto kde pripravil svoj prvý najjednoduchší elixír, ešte pred tým než prišiel prvýkrát do Rokfortu. Miesto ktoré mu poskytovalo únik pred svetom okolo neho. Útočisko kde bol vždy chránený. Miesto kde pod jeho rukami prichádzali na svet elixíry najrôznejších účinkov. Od najľahších až po tie najťažšie. Silné zbrane schopné meniť ľudské pocity, zmysly, zatemniť myseľ, spôsobiť bolesť či ukončiť život. Do jeho mysle sa opäť vrátila tá vtieravá myšlienka. Koľko ľudí zabili elixíry ktoré tu pre Voldemorta kedysi pripravoval? Koľkým rodinám vzali jeho ruky otca či matku?Koľkým ľuďom koloval v žilách niektorý zo Snapeových jedov?Prikročil k starej skrini. „Alohomora“ namieril prútik a odomklol zámok na nej. Otvoril dvere a videl v nej nespočetné množstvo elixírov. Poukladané jeden vedľa druhého a presne označené. Stáli tam a čakali. Všetky tie roky, kedy znovu príde a použije ich. Väčšina z nich boli jedy alebo rôzne druhy omamných a myseľ a zmysly ovplyvňujúcich elixírov. „ Kedysi som ich robil tak nespočetne veľa“ pomyslel si a vzal do ruky jeden z nich. Bola to pre neho zaujímavá zmena že opäť držal v ruke niektorý z mocných no zakázaných elixírov. Celé tie roky v Rokforte nemal prístup k týmto druhom. Nemohol ich ani vyrobiť. Sadol si za svoj stôl a premýšľal hľadiac do sviečky ktorú zapálil na svojom stole. „Všetko začína aj končí rovnako...v ničote“ pomyslel si. Čierne oči sa zadívali do plameňa sviece. „Prepadá ma hrôza z dlho utajeného strachu. Prináša pocity, ktoré boli dlho ukryté v temnote. Strach z toho že nedokážem uchrániť Tvoj život....“ premýšľal a prižmúrenými očami hľadel do plameňa ktorého malé lenivé pohyby ho nadmieru upokojovali. „ Nespútaná duša, ktorá pozná nežnosť dotyku, nie však pevnosť milovaného objatia. Putuješ po ceste naznačenej neviditeľnou rukou....po ceste..na ktorej ťa musím sprevádzať“ bolestne zavrel oči.
„ To všetko je však len odleskom mojej minulosti....“ premýšľal a pred jeho očami sa mu odrazu objavila celá jeho temná a krutá minulosť. Všetky jeho spomienky. „ Čo ma čaká na konci je pravda, ktorej nemôžem uniknúť. No potom... už budem po tejto ceste kráčať bez teba Alica. Opäť budem sám....“ nieslo sa jeho mysľou. Postavil sa a vybral veľkú knihu. Trochu sa pred sebou hanbil že si dovolil takto si zapremýšľať o svojich pocitoch. Všetko to však rázom napravil a takéto myšlienky opäť zahnal tak aby ho neotravovali. Pery aj celá tvár sa už opäť skryvili do jeho tradičného neúprosného a tvrdého výrazu.O hodinu sa v jeho pracovni varili tri rôzne tekutiny v troch rôznych kotlíkoch. Nenašiel lepší spôsob ako zabiť čas. Zahľadel sa na malú skrinku na polici. Vzal ju a položil na stôl. „ Memoria teneo“ pošepkal a skrinka sa otvorila. Vyblyslo z nej biele svetlo v ktorom sa začali formovať a zviditeľňovať všetky dobré spomienky ktoré si do nej kedysi uložil. Priložil svoj čierny prútik na skrinku a vytiahol ním niekoľko rôzne sfarbených svetiel. Namieril si prútik ku spánku hlavy a vrátil tieto spomienky do svojej mysle. „Severus kam si to zasa vliezol?“ usmievala sa medzi dverami Alica. „ Zdá sa že ti chýba Rokfort a tvoja temná pracovňa “ smiala sa. „ Tak trochu“ odvrkol stojac k nej chrbtom. Alica k nemu podišla a zozadu ho nežne objala. Jej ruky sa objavili na jeho hrudi „ Prečo si išla bezomňa?“ opýtal sa jej prísne nevšímajúc si že ho obíjma. „ Pretože si spal“ odpovedala uvoľnene s hlavou na jeho chrbte a slastne zavretými očami. „ Mala si ma zobudiť. Čo keby sa ti niečo stalo?“ odtiahol ju od seba, otočil sa a prísne na ňu hľadel. „ Severus som dospelá a dokážem sa o seba postarať“ usmiala sa na neho. „Naozaj? A čo máš s očami?“ nahnevane sa jej opýtal. Alicine oči neboli modré. Boli úplne cele hnedé a malými čiarkami uprostred. Vyzerali ako mačacie. „ Ah, to nič, skúšali sme elixír na transfiguráciu a premenila som sa na mačku. Keď som sa premenila späť toto mi ostalo“ pobavene sa zasmiala. „ Keď si myslím“ nahnevane vyslovoval. „...že ťa už nemôže napadnúť žiadna hlúposť, vždy ma niečim novým prekvapíš“ dokončil tichým nahnevaným hlasom. „ Ale upokoj sa veď to dám do poriadku, chcela som len vedieť čo na to povieš. No očividne máš opäť jednu zo svojích neznášanlivých nálad“ zasmiala sa. „ Transfigure normo“ vyriekla a namierila svoj prútik na svoje oči. Jej oči sa pomaly zmenili opäť na modré. Snape sa na ňu díval a jeho oči skĺzli z jej tváre nižšie. Mala na sebe šaty ktoré decentne odhaľovali jej poprsie. Jemu sa takýto pohľad nadmieru páčil. „ Čo to máš na sebe?“ opýtal sa.
„ Tie som si kúpila. V hábite je mi príšerne horúco“ usmievala sa. Premeral si ju od tváre až k nohám a sám musel pripustiť že vyzerala neuveriteľne atraktívne. Mala na sebe šaty fialovo-bielej farby na ramienka ktoré poukazovali na jej krásne formované telo. Saténová látka a perfektne zvládnutý strih dekoltu jemne odhaľovali jej poprsie. „ Nezdá sa ti to trochu nevhodné?“ dvihol obočie no mierne sa usmial.
„ A prečo?“ pokrútila hlavou. „ Tebe sa to nepáči?“ zachmúrila sa. „ Páči“ zašepkal. „ Vždy som si myslel, že aj ostatné časti tvojho tela sú rovnako krásne ako tvoja tvár. No doteraz som nemal šancu vidieť toľko krásy pokope“ zašepkal a uprel svoj zrak na jej vnady. Zdvihol oči a pozrel sa do tých jej. „Ale nechcem, aby to čo vidím ja videl aj Miles“ zašepkal jej. „ Jeho sa tieto veci myslím netýkajú“ mierne sa uškrnul.
“ Nie tie sa týkajú iba teba a mňa“smiala sa. Prstami ruky prešla po jeho ľavom predlaktí. Sklonil hlavu a privoňal si k jej krku. Obe jeho ruky sa presunuli k jej pleciam. Zvedavé prsty sa hrali s tenkými ramienkami šiat. Neodvážili sa však odsunuť ich nižšie na jej ramená. „Severus“ zašepkala mu. „ Áno?“ opýtal sa a dvihol hlavu od jej krku. „Ja mám nápad, čo keby sme.... usmievala sa no svoju vetu nedokončila. Snape sa od nej odsunul. „ Skôr než s tým zasa začneš, som nútený ťa zastaviť a pripomenúť ti aby si bola rozumná“ odbil ju. „ Hmmm niekedy mi pripadadáš ako keby si ....“ nedokončila. Snape jej opäť skočil do reči. „ Nikto ťa nechce mať viac ako ja.... no uvedom si aké by boli následky takéhoto nerozumného konania“ pokračoval. „Vrátime sa hore, a ty sa pôjdeš prezliecť“dodal a pristúpil k bublajúcim kotlíkom. „ Prečo?“ provokovala ho s úškrnom na tvári. „ Kvôli Milesovi. A navyše sa s tebou nebudem rozprávať keď budeš vyzerať takto lebo... ty vieš prečo“ dokončil pokojne. „ Iste„ zasmiala sa. „ Ááá Severus, vieš o tom že pri spaní rád obíjmaš vankúš?“ spýtala sa pobavene so zrejmým úmyslom trochu ho vytočiť. Snape prestal s prácou a chvíľu nehybne stál otočený chrbtom ku nej. Otočil sa a zachmúrene na ňu hľadel. „ To teda nerobím!“ bránil sa. „ Ale áno“ smiala sa. „ Nie!“ odporoval. „ Choď už“ zvýšil hlas. Nemal rád keď si z neho uťahovala. Ešte raz sa zasmiala a odišla. Po chvíli odišiel aj on a vošiel do svojej izby.Zvalil sa na posteľ a zťažka si vydýchol.
„ Len pokojne Snape...pokojne....“ hovoril si. Chvíľu nehybne ležal a zachmúrene pozeral do stropu. V priebehu pár sekúnd sa jeho pery, nos i celá tvár skrivili do nahnevaného výrazu.
„ Zapni svoj súdny mozog a prestaň rozmýšľať nad hlúpostami!“ okríkol sa nakvasene. „Severus!“ ozval sa odrazu hlasný Alicin krik. Snape sa bleskovo dvihol s postele a ako víchor sa presunul do Alicinej izbe. „ Čo sa deje?“ rozrazil dvere. „ Pozri sa na to“ prestrašene hľadela a podávala mu noviny. „Hrôza na Rokforte. Smrťožrúti v Rokfortskej strednej škole čar a kúziel“ prečítal potichu Snape názov članku. „ No to sa dalo čakať, hľadajú Teba. Teraz už rozumieš prečo som ťa odtiaľ musel čo najskôr zobrať?“ opýtal sa jej.“ Ty si vedel že tam prídu smrťožrúti?“ spýtala sa. Snape nemo prikývol. „ Odkiaľ?“ vyzvedala. „ Azkaban je plný smrťožrútov, musel by som byť hluchý keby som sa nedopočul o tom čo chystajú“ dodal. „ Áno, tam píšu že zranili niekoľko študentov ale že teraz je Rokfort veľmi dobre chránený“ reagovala Alica. „ Severus niekto ťa hľadá“ ozvala sa Jane ktorá stála medzi dverami. „ Kto?“ podráždene sa spýtal. „ Albus Dumbledore“ odpovedala. Snape pozrel na Alicu a obaja sa presunuli na prízemie. „ Severus, ospravedlňujem sa že som prišiel bez ohlásenia“ ozval sa Dumbledore ktorý stál v obývačke. „ Pán riaditeľ, ako ste vedeli kde sme ?“ opýtal sa Snape. „ Poznám ťa už veľa rokov Severus a viem že toto je miesto kde ste chránení, Vy obaja“ odpovedal Dumbledore. „ No prišiel som pre iné“ pokračoval. „ Čítali sme čo sa stalo na Rokforte“ ozvala sa Alica. „Áno bolo to nepríjemné, no príjmame všetky opatrenia na to aby sa nič podobné už nezopakovalo“ odvetil Dumbledore. „ Prečo ste prišli pán riaditeľ?“ opýtal sa nedočkavo Snape. „ Prišiel som Vás požiadať aby ste sa vrátili do Rokfortu. Obaja.“ začal. „ Potrebujeme Vašu pomoc Severus, vy ste jeden z najskúsenejších Rokfortských učiteľov v oblasti čiernej mágie.Rovnako tak potrebujeme pomoc slečny Tomarovej „ pokračoval Dumbledore.
„ Navyše už tu nie ste v bezpečí, Voldemort vie kde ste“ dokončil Dumbledore. „ Ako?“ opýtal sa rozčúlene Snape. „ To netuším Severus“ pokrútil hlavou Dumbledore.
„ Musíte sa vrátiť do Rokfortu, tam je teraz Vaše bezpečie“ pokračoval. „ V žiadnom prípade“ ozval sa Snape s podráždeným výrazom. „ Neohrozím jej život pretože ....“ nedokončil. „ Severus!“ okríkla ho Alica. Snape bol ticho. „ Pán riaditeľ, vrátime sa“ povedala Dumbledorovi. „ To som veľmi rád slečna Tomarová, toto pre Vás už nie je bezpečné miesto. Na Rokforte sú dementori a iné bytosti ktoré hrad strážia, rovnako tak aj čarodejníci z ministerstva. Je bezpečný“ dodal Dumbledore. „ Severus, vráťme sa nazad“ podišla k nemu. „ Vrátiš sa sama, ja sa vrátiť nemôžem. Akosi rýchlo si zabudla na to že som hľadaný pre útek z Azkabanu“ podráždene na ňu pozrel. „ To je ďalšia vec prečo som prišiel...“ ozval sa Dumbledore. Snape na neho nechápavo hľadel. „ Ministerstvo zistilo a potvrdilo že Artemius Rowet bol smrťožrút.A zabil množstvo ľudí, navyše vynášal z ministerstva dôležité informácie pre Voldemorta. Na základe toho vás zbavili viny za jeho smrť. Ste opäť slobodný človek“ dopovedal. Snape na neho šokovane pozeral. Nemohol uveriť tomu čo mu práve Dumbledore povedal.
„ A aby som nezabudol, na Rokforte sa Vaše meno teší veľkej popularite“ usmial sa. „Čože?“so zúfalým výrazom v tvári sa ozval Snape. „ Zdá sa že väčšina študentov je vaším činom nadšená“ usmieval sa Dumbledore. „ To nie“ Snape sa posadil do kresla a zúfalo sa chytil za hlavu. Jeho povesť neľudského a krutého netvora ktorú si dlhé roky tak starostlivo pestoval bola preč. " To ešte uvidíme" pomyslel si a nahnevane zvraštil obočie. Okamžite sa mu v hlave rozvinul zoznam podrobne rozpracovaných stratégií pomocou ktorých hodlá študentom urobiť zo života také peklo, že sa znovu budú báť chodiť na jeho hodiny. Nemohol predsa dopustiť aby prišiel o svoju povesť a o svoj rešpekt, čosi také si ani len nepripúšťal. „ Musím ísť, vráťte sa čo najskôr, ste očakávaní“ usmial sa Dumbledore a odišiel. „Vrátime sa“ podišla k Snapeovi. Chvíľu sedel a pozeral na ňu.
„ Ja sa nemám čoho bať Alica, si si istá že môžeš povedať to isté?“ opýtal sa jej s vážnou tvárou. „Viem čo mi hrozí“ odpovedala a sklonila hlavu. „ Keď zomriem....tak zomriem. Smrť...predsa patrí k životu nie?“ pristúpila k nemu a rozprávala tichým hlasom.
„ Nešiel som do Azkabanu preto aby si mi tu hovorila také hlúposti o smrti“ okríkol ju. „ Ty nezomrieš. Nedovolím Ti zomrieť! Nemysli si že sa ma tak ľahko zbavíš....“ dokončil a pristúpil k nej. „ Ty rozhoduješ o mojom živote...“ prehodila smutne. Bolo jej jasné že keby nebolo Snapea už by asi bola dávno mŕtva.
„ Dobre, zbaľ si veci. Zajtra ráno pôjdeme do Rokfortu“ odhrnul jej z tváre prameň vlasov.“ A čo bude s Milesom?“ opýtala sa. „ To neviem, nezaujíma ma“ odpovedal ľahostajne. Ja sa starám výlučne o seba a teraz ešte o teba“ odpovedal vážne. Ešte v ten večer sa však porozprával s Milesom a ten odišiel. V tú noc sa vonku strhla obrovská búrka. Tma ktorú so sebou priniesla obklopovala celú Alicinu izbu. Z vonku po okne stekali tenké prúdy dažďových kvapiek a silný vietor medzi rámom okna vydával desivý, kvílivý zvuk. Alica sa zobudila uprostred noci a chvíľu hľadela na dažďové kvapky stekajúce po okne. Vnímala blýskanie a hrmenie ktoré jej nedalo spať. Zdvihol sa prudký vietor ktorý otvoril jej okno. Vstala aby okno zavrela keď sa jej náhle zmocnil obrovský pocit úzkosti. Otočila sa a vo dverách izby videla stať postavu v čiernom plášti a s kapucou na hlave. Desivá postava sa na ňu dívala svietivýmí očami a zdalo sa ako keby sa k nej približovala. Nie však krokom. Vznášajúc sa nad zemou ako niečo neľudské. Alice sa zmocnil smrteľný strach. Vzala svoj prútik. „Territo“ vykríkla. Jej zastrašujúca kliadba však nezasiahla nikoho. Čierna postava sa náhle rozplynula doprevádzaná silným víchorom ktorý pohádzal na zem Alicine veci ktoré boli na stole. Ostala stáť v izbe a plná strachu a hrôzy sa nevedela ani pohnúť. Po chvíli sa pohla a zapla v izbe svetlo. Po jej tvári sa začali kotúľať obrovské slzy a celé jej telo sa triaslo strachom. Bolo čosi po polnoci keď sa dvere Snapeovej izby otvorili. K jeho posteli kráčala Alica. „ Severus“ zašepkala. Snape pootvoril oči. „ Čo tu robíš?“ zamrmlal. „Niekto bol v mojej izbe“ dodala s plačom. Snape sa okamžite prebral. „ Kto?“ vstal z postele. Priviedla ho do svojej izby kde boli po zemi porozhadzované jej veci zo stola. Chvíľu ticho stála. „ Tak kto to bol?“ spýtal sa znovu. „ Ja neviem...mal na sebe čierny plášť a kapucu..“ začala. „ Mal svietivé oči..“ pokračovala v opise osoby a snažila sa udržať aby sa na mieste nezložila a nerozplakala. Kľakla si a trasľavými rukami zbierala zo zeme popadané veci. „ Nič ti nie je?“ sklonil sa k nej. Videl že je na smrť vystrašená.„ Nie“ odpovedala. „ Len....musím....... pozbierať svoje veci a.....“ nedokončila. Celá sa triasla. „ Nechaj to tak“ zašepkal jej a pomohol jej vstať zo zeme. Súcitne sa jej zahľadel do očí. Videl že sa veľmi bojí aj keď sa snažila tváriť že ju to nerozhádzalo. Pristúpil k nej a pohladil ju po tvári. V tej chvíli sa rozplakala. „ Príšerne ma vydesil....“ vzlykala.
„ Neplač.... už je to v poriadku. Nevráti sa sem“ chlácholil ju. „ Nie už asi nie“ dodala a utierala si slzy. Snape videl že je ešte stále celá roztrasená. „ Poď“ vzal ju za ruku. „ Ľahni si tam“vošiel do svojej izby a ukázal na svoju posteľ. Alica si ľahla aby sa trochu upokojila. Snape smeroval ku dverám. „ Kam ideš?“ okamžite sa dvihla z postele. „ Nenechávaj ma tu....“ pokračovala. Po tom čo sa stalo nechcela byť už ani minútu sama. „ Neodchádzam, som tu neboj sa...“ uistil ju. Podišiel k dverám a otvoril ich. Porozhliadol sa po chodbe a následne dvere zatvoril. „ Len pokojne, som tu...už sa ti nič nestane“ zopakoval keď videl jej vystrašený výraz. Podišiel k oknu a chvíľu hľadel na okolie domu, na dážď a vietor ktoré sa preháňali za jeho oknom. Sadol si vedľa nej. Alica sa na neho okamžite nalepila ako mokré tričko za daždivého dňa. Potrebovala sa cítiť bezpečne. Udivoval a prekvapoval ju Snapeov pokoj s ktorým k tomu všetkému pristupoval. Zdalo sa, ako keby ho takéto veci už ani nevyviedli z rovnováhy. Jeho ľadový pokoj na ňu pôsobil nadmieru upokojujúco a bezpečne. „ Pokojne spi...“ dodal. „ Už sa to nezopakuje“ zašepkal aby ju ubezpečil že je všetko v poriadku.
Nastalo ráno a Snape sa prebudil. Alica bola na neho ešte stále prilepená ako kliešť. Opatrne ju od seba odvalil aby ju nezobudil. Vstal a obliekol sa. Zišiel dole aby sa naraňajkoval. O dve hodiny sa vrátil do svojej izby.Ešte stále spala. „ Slečna Tomarová, je čas vstávať“ zašepkal jej a pohladil ju po vlasoch. „ Dajte mi ešte pár hodín profesor“ zamumlala. „ Naozaj by si už mala vstať“ reagoval Snape. „ V tvojej posteli sa tak dobre spí“ pousmiala sa a trochu pootvorila oči.„ Vstaň, musíme ísť“ odkryl ju. „ Nie, ešte nie, môžeme ísť poobede“ vzala prikrývku a zakryla sa. Po príšernej noci ktorú prežila bola nevyspatá.„ Vstaň lebo budem nútený použiť na teba čary“ ozval sa pobavene. Alica nereagovala. Snape sa mierne zamračil a vedľa postele vyčaroval črepník s gigantickou rastlinou rovnakého druhu ktorý zaútočil na Alicu na chodbe. Rastlina sa k nej naťahovala a pri jej tvári otvárala ústa plné zelených zúbkov. Snape sa zaškeril. „ Alica“ ozval sa potichu. „ Hm?“ otvorila oči. „ Ááááá“ zvrieskla, okamžite sa prebrala a odsunula sa na druhý koniec postele. „ Zbláznil si sa? Ty ma chceš zabiť?“ revala po ňom. „ Ja som ti povedal že na teba použijem čary“ odpovedal. „ Obleč sa a zbaľ si veci. O pol hodinu odchádzame“ dokončil a odišiel z izby. Alica sa obliekla a pobalila. O pol hodinu sa zamračená rútila dolu schodami. „ To s tou burinou bolo teda vtipné“ vyštekla na neho. „ A aké účinné“ uškrnul sa. Alica po ňom hodila jeden zlostný výraz. Snape už nič nepovedal iba sa pobavene ušŕňal. „ Môžeme odísť?“ spýtal sa. „ Áno“ odpovedala urazene za to čo jej ráno urobil.
O niekoľko hodín sa objavili na Rokfortských pozemkoch. Keď nimi prechádzali sledovalo ich niekoľko tvorov včetne dementorov ktorí Rokfort strážili. „Zdá sa že je to tu naozaj veľmi dobre stážené. I keď, to s tými dementormi je už trochu prehnané“ obzeral sa Snape hľadiac na prízraky ktoré sa ho snažili obkolesiť. „ Expecto Patronum“ vyriekla Alica a z jej prútika vyletelo modré svetlo ktoré sa sformovalo do podoby vlka a zahnalo dementora ktorý sa blížil za Snapeov chrbát. Ostatní sa pod náporom bieleho svetla vzdialili. Snape sa šokovane pozrel za seba na dementora ktorý odplachtil preč. „ Naozaj je to prehnané“ vyštekol. „ Nezabudni že pre nich si stále väzeň“ reagovala Alica. „ No iste“ dodal s odporom. „ Kto myslíš že bol v noci v mojej izbe?“ spýtala sa trochu bojazlivo. „ Neviem, mohol to byť duch, prízrak, démon...ťažko povedať, ja som ho nevidel.“ odpovedal jej. „ Nemohol to byť smrťožrút?“ spýtala sa. „ Neviem o tom aby smrťožrútom svietili oči“ odbil ju. „ Ale tá vec v tvojej izbe tam rozhodne nebola náhodou“ dodal. „Čo tým chceš povedať?“ Snape nič neodpovedal a vkročili do hradu. Okamžite sa stali stredobodom pozornosti študentov, učiteľov aj duchov Rokfortu. Hneď sa po hrade roznieslo že sa Snape vrátil. Jeho samotného to prekvapovalo že sa na hrade stretol s nečakane pozitívnymi reakciami na jeho osobu. Alica sa odišla zložiť do svojej izby. Snape si to namieril do svojej pracovne. Otvoril dvere a chvíľu nepoznal miestnosť kam vstúpil. Jeho pracovňa bola kompletne prestavaná, všetky jeho veci, knihy a elixíry zmenili svoje miesto. Navyše za jeho stolom videl sedieť muža. „ Kto ste a čo ste urobili s mojou pracovňou!“ prihnal sa k mužovi a reval po ňom. „ Vy budete asi profesor Snape“ arogantne sa uškrnul muž sediaci za jeho stolom v jeho kresle. „ Cornelius Snatch, nový Rokfortský učiteľ elixírov“ uškrnul sa a chcel podať Snapeovi ruku. Ten však jeho zdvorilé gesto okázalo odignoroval. „ Chcete povedať že ste boli učiteľom elixírov na Rokforte. Toto miesto prináleží mne takže sa ráčte vypratať z mojej pracovne!!“ vyštekol opierajúc sa o svoj stôl. „ Dumbledore mi nepovedal že mám odísť“ uškŕňal sa Snatch a naďalej sedel v Snapeovom kresle.
„Máte minútu aby ste vypadli od môjho stola“ nebezpečne sa k nemu priblížil Snape. Snatch sa postavil. „Neviem kto si myslíte že ste“ pristúpil k Snapeovi. „ Ja som človek v ktorého pracovni sa práve nachádzate a za ktorého stolom ste doteraz sedeli. Vypadnite z mojej pracovne skôr ako mi dôjde trpezlivosť! A ešte niečo! Dávam Vám pol hodinu na to, aby ste to tu uviedli do stavu v akom bola kým ste sem prišli!“ dokončil nahnevane Snape a odišiel. Okamžite mieril k Dumbledorovi aby si ujasnil všetky záležitosti ohľadom osoby Corneliusa Snatcha ako učiteľa elixírov. „ Samozrejme Severus že opäť začnete učiť vy. Pán Snatch sa vráti na ministerstvo“ začal Dumbledore. „ Pri príležitosti Vášho príchodu mi niekoľko študentov dalo návrh aby sme usporiadali niečo ako uvítací večierok“ usmieval sa Dumbledore. „ To nie je nutné pán riaditeľ“ odbil ho Snape ktorý večierky nemal rád. „ Potrebujeme udalosť ktorá vnesie do naších životov trochu radosti. Takouto udalosťou je každoročná súťaž v príprave elixírov. Pridajú sa k nám aj naši priatelia z Durmstrangskej a Kranwallskej školy, z Queenslandskej akadémie mágie a rôznych ďalších čarodejníckych škol,ktoré sa tejto súťaže účastnia každý rok“ pokračoval Dumbledore. V posledných dňoch sme boli svedkami množstva nepríjemných udalostí. Študenti potrebujú niečo na rozveselenie. Taktiež je to dobrá príležitosť porozpávať sa o tejto situácii s našími priateľmi z Kranwallu a Durmstrangu. Rokfort bude bezpečný o to nemusíte mať obavy“ dokončil riaditeľ.
„ A kto by mal reprezentovať našu školu?“ opýtal sa. „To vyberiete vy, Severus“ usmial sa Dumbledore. Vymenili si ešte niekoľko slov a Snape odišiel. Premýšlal či je vhodné pripraviť po tom všetkom čo sa stalo takúto udalosť. „Možno to nebude až také zlé“ premýšľal. No obavy mu robil príchod Durmstrangského riaditeľa Igora Karkarova o ktorom vždy vedel že je smrťožrút hoc sa navonok tváril že stojí na strane dobra. Jeho obavy sa týkali Alice.„ Každopádne to bude zaujímavé“ pomyslel si. Namieril si to k Alici sledovaný očami množstva študentov ktoré doprevádzali ich úctivé pozdravy. Zaklopal a otvoril dvere. Jej izba bola prázdna. Zatvoril dvere a odišiel.